Stála som na rohu dlhej ulice v 12. okrsku Viedne, blízko zastávky metra U6. Na to, že bol koniec Apríla, už svietilo teplúčke slniečko ako v lete (ach, ten Apríl), a sfarbovalo domy tak krásne do zlatista . Ulicou kde som čakala sa šírilo ticho, len sem-tam sa ozývali tiché vravy okoloidúcich. Prešli okolo mňa napríklad dvaja muži. Jeden z nich mal modrý turban a dlhú čiernu bradu, a na nohách mal len gumené papuče. Bez búnd a takmer bosí (práve vyšli z gurduwáry, a tam nemožno mať na sebe obuv) sa vybrali bohvie kam. Ich vrava bola tak tlmená, že mi to bolo až nepríjemné. Celých pár sekúnd, čo prechádzali okolo mňa, som sa snažila zachytiť aspoň nejaké to slovko a preložiť si ho. Teda niežeby som sa snažila chtiac, ale môj mozog tak pracuje automaticky. Odkedy rozumiem po indicky (hindsky aj pandžábsky, teraz však bola dôležitá pandžábčtina, ktorá je o dosť ťažšia), moja hlava sa neprestáva učiť sama od seba. Z toho ich mrmlania, som však neporozumela nič. Keď sa už stratili v diali, zasiahol ma pocit beznádeje a smútku.
,,Nechal ma čakať ?'' začala som si v duchu horekovať. ,,Ja som sa na neho tešila celý týždeň a on nečaká tu, kde sme sa dohodli.'' Myslela som si, že nepríde vôbec, ale našťastie sa za pár minút zjavil predomnou. Bosý. ..
Podanie rúk, pusinky na líce a indická typická formulka ,,AKO SA MÁŠ, DOBRE.'' Keď sa niekto s niekým v Indii stretne, je automatické sa po pozdrave spýtať ako sa ten druhý má. Pozdrav bez ,,ako sa máš''za tým, snáď ani nieje platný. Je to znak úcty k druhému. Ten, kto sa to spýta skôr sa považuje za slušnejšieho, a preto sa to veľa ľudí snaží opýtať ako prvý.
,No čau, nevidel som ťa, keď stojíš za rohom budovy. Ja som ťa vyzeral pred vchodom.'' Ja som však nechcela čakať pred vchodom, kým si ma môj vážený priateľ Avtár Malli príde vyzrieť, lebo všetci páni vychádzajúci aj vchádzajúci by si zomňa patrične urobili objekt čumenia. Tak som sa mu len usmiala do očí i, a nasledovala ho dovnútra. Šatne boli rozdelené na pánske a dámske. V dámskej šatni som sa vyzliekla z vetrovky, vyzula, a odložila si veci do poličky. Okolo hlavy som si ovinula obrovskú šatku. Bez zakrytej hlavy nikoho do gurduáry nepustia. Ak majú muži dlhé vlasy, nosia na nich turban. A ak krátke, stačí im šatka zaviazaná na záhlavku. Ženy nosia závoj cez vlasy. Skontrolovala som sa vo veľkom zrkadle s blyštiacim sa rámom, či vyzerám dosť ako Indka aby som nevyčnievala spomedzi ostatných, v tom prípade by sa namňa všetci pozerali ako na nejaké čudesné ufo ktoré práve pristálo na Zemi.
Vošla som to veľkej haly na prízemí (po indicky Langár) a sadla som si na dlhý pás koberca, do radu, kde už sedelo zopár ľudí. Všetci sedeli v tureckom sede, tak som si tak sadla aj ja , aby som náhodou nepôsobila odlišne. V tej cvhíli som začala rozmýšľať, že vlastne nerozumiem, prečo sa tento typ sedu vola turecký, a keby bolo na mne, určite by som ho nazvala pandžábsky sed. Keby som sa toto teraz snažila vysvetlit tým, čo okolo mňa sedeli, nikto z nich by ma stopercentne nepochopil.
Pristavili sa pri mne akési nohy v jeansoch a ruka so striebornou obručou (karra - je to náramok, ktorý nosia sikhovia) mi predložila strieborný pohár. Keď som sa pozrela hore, už som videla len odchádzajúcu postavu. Hneď na to sa mi pred nosom sám začal nalievať čaj s mliekom zo strieborného džbánu do pohára. Áále nie, bol to ďalší človek, ktorý ma obslúžil a pýtal sa: ,,Čáá, bhai'' (Čaj bratu ?) Takto sa ma vlastne pýtal, či si dám čaj, a hneď na to sa premiestnil k vedľajšiemu sediacemu a lial. ,,Čáá bhai?'' Potom som takýmto istým štýlom dostala aj kovový tanier a na to veľmi chutné gobi pokódí (karfiolové pokódí, opražené kusočky karfiolu v pikantnom cestíčku). A k tomu sa zas niekto iný pýtal : ,,Kečap bhai ?.. Kečap bhai?.. Avtár si sadol kumne. ,,Chutia ti pokódí? Ak chceš ešte ti donesiem.'' Avtár totiž pomáhal každú nedeľu v gurduare, (robil sévá - služby). Bol oddaný člen skupiny oddaných Guruovi Sahib Nanak. (Guru Sahib Nanak žil dávno a začal viesť veľké bojsko Sikhov. Bol to prvý Guru z 10 tich. Boli tak silní, že bez zbraní dokázali poraziť ľudí s mečmi.) Keď nalieval iným ľuďom vodu z džbánu (Pani bhai?), alebo každému kládol na tanier placku (Roti bhai?), užívala som si každú stotinu z pohľadu na neho. Avtár vyzeral byť silný muž. Na každej ruke mal jednu obruč (karra). Jednu mal z Amritsaru (hlavné mesto Sikhov s chrámom Golden Temple), a druhú z jeho dediny Tarn Taran. Keď som tu sedela vedľa neho a jedli sme spolu, obzerala som si jeho ruky. Mal ich 3 krát vačšie ako tie moje. ,, Ďakujem, už mám dosť.'' Zjedli sme však ešte zopár. Keď pred nami stál špinavý tanier, neváhala som sa spýtať, či ho môžem ísť umyť. ,,Chceš umyť tálí? Ok. Už naozaj nechceš viac čaju ani jesť ? Dobre. Poď zamnou.'' Zaviedol ma do kuchyne. Prišlo mi to ako úlik včeličiek pracovníčok. Dovtedy som to videla len zvonku. Ako ľudia odložia svoje špinavé tálí do okienka a na, umyte to. Teraz som však bola dnu. Pri okienku stál človek, ktorý odpadky z taniera najskôr vysypal do koša, tanier umyl vo veľkom umývadle naplnenom jarovou vodou, a namočil do vedľajšieho umývadla napusteného čistou vodou na opláchnutie. Tam to niekto iný opláchol, a položil na odkvapovač. Avtár ma zavolal k umývadlu s vodou a spýtal sa, či chcem umývať. Tak som chytala opláchnuté taniere a myla ich vo vlažnej vode. O pár minút prišiel taký starý dedko s bielym turbanom a bielou dlhou bradou a začal nadávať dotyčnému, že to umývame zle, a že aj v tom druhom umývadle má byť jar
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár