Sú tri hodiny poobede. Čas beží neskutočne pomaly. Je tu ticho a prázdno. Byt je teraz tak desivý, že to nie je ani možné. Cítim sa ako v horrore a nebyť občasného prefukovania vetra cez okno, nič nepočuť. Ešte aj zvieratá sú dáke tiché a zalezené. Akoby tu dačo zdochlo a všetci tu okolo toho chodíme po špičkách a čakáme, že sa to nejak samo spraví. Samo.
Strašne potrebujem z tohto bytu ujsť a utešiť sa niekomu v náručí (a počuť: "to bude dobré", "neboj sa, je to iba deň blbec"), ale bojím sa, že by si sa nahneval, že som odišla, keď už si ty sem prišiel. Máš tu veci. Akoby si sa cítil, kebyže nájdeš prázdny byt a ja nikde?
Chcela som ísť za kamarátkou, ale nechcela som ti napísať, že "idem preč, vidíme sa nabudúce". Nedokázala som to.
A tak čakám.
Stále čakám.
Teba stále niet. Ale aspoň viem, že žiješ. A že si v poriadku. To je najhlavnejšie. Jednej časti zo mňa sa uľavilo, tá druhá sa tu snaží ukončiť ten neutíchajúci plač, ktorý ma ráno zmohol. Uľavilo sa mi, ale čo z toho, keď sa tá bolesť znova a znova obnovuje. Je to ako trhať si chrasty, nechať si ich zahojiť a potom znova zlupnúť. Nekonečný kolobeh.
Vždy o celej si poviem "teraz už zavoláš", "teraz už prídeš". Už od siedmej hodiny, doteraz. Sedem dúfaní, sedem sklamaní, sedem nových plačov. Teraz dúfam ôsmy krát.
O tretej ale už asi zavoláš, prídeš, nie? Dúfam. I keď sa s tebou budem musieť asi zarovno rozlúčiť, čo pôjdeš preč.
Celú noc som sa prevaľovala, chodila z miesta na miesto a búchala do skriniek, stolov, všetkého. Nedalo sa mi spať. Vyčítala som si, že sa púšťam do vecí na ktoré emocionálne a ani fyzicky nemám. Nevedela som, či ti mám napísať, aby si prišiel alebo, či ťa nemám otravovať. Evidentne ti bolo fajn. A ja som nechcela liezť do kapusty, ani do ničoho, čo máš rozrobené.
Som už veľké dievča. Mala by som sa naučiť bojovať so svojimi démonmi. So svojimi slabosťami.
Nemôže ma celý život niekto vodiť za ručičku.
Najmä ty nie. Nemôžem ťa takto obmedzovať.
Nemôžem byť taký sebec.
Práve ide výťah. Natŕčam uši, či nezastaví na našom poschodí. Srdce mi zviera zo strachu, že by si to bol ty. Ale vždy zastaví inde. Na trojke. Päťke. A teraz na sedmičke.
Môžeš byť tak blízko a tak ďaleko zároveň?
Neviem čo mám robiť. Včera v noci som spráskala celú krabičku cigariet, dneska ráno som si bola kúpiť ďaľšiu. To, že mi z toho bolo na grcanie celú noc, bolo akosi nepodstatné.
Už je päť cigariet preč. A moje zápästia...
(myslela som si, že som prestala, naposledy som takéto kokotiny páchala pred dvoma rokmi, prečo sa k tomu zase vraciam?).
Ako preboha zakryjem svoj spuchnutý ksicht a roztrasený hlas. Ako zvládnem sa nerozrevať keď prídeš? Čo mám robiť? Čo mám preboha robiť?
...
Ide znova výťah.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár