Pavúky sa mi vždy hnusili. A práve mňa raz šéf požiadal, aby som tomu šialenému vedcovi odniesol výpočty, ktoré potreboval.
S veľkou nechuťou som sa vybral odniesť mu tie prekliate čísla a nadával som, že si šéf vybral práve mňa. Zaklopal som a srdce mi začalo prudko búšiť. Vedec mi o chvíľu otvoril. S mopom v jednej ruke a doležitými údajmi v druhej som vošiel dnu. Od údivu som otvoril ústa. Steny tejto malej miestnosti lemovali nástenky s výpočtami, schémy, obrázky, plagáty hmyzu a pavúkov, no čo bolo ešte horšie- nádob s pavúkmi tam bolo viac než som predpokladal. Ach a len tak medzi nami, ,,najmenší" z nich mal cez 8 cm.
,, Ďakujem," povedal vedec bezvýrazne a natiahol ku mne ruku. Bol to muž drobnejšej, no územčistej postavy s typickým ,,vedcovským" imidžom. Niečo sa mi ale na ňom nezdalo. Musel som uznať, že mi bol povedomý. Jasné, že ti je povedomý, ty hlupák. Je to slávny chlapík. Vedec. A navyše dobrý.
,,Ach áno, jasné," od samej roztržitosti som mu najprv podával mop.
,, Poprosil by som skor tie papiere, čo máte v druhej ruke," doložil, keď videl, čo sa snažím urobiť.
,, Ehm... áno," zopakujem trochu nervózne a aby som zakryl svoje rozpaky, rýchlo mu podám stoh papierov a prehodím prvú vec, čo ma napadne.
,, Čo to vlastne skúmate? Načo potrebujete...no...toľko pavúkov?"
Vedec položil papiere na stolík, ktorý som si predtým nevšimol. Bol taký zaprataný, že jednoducho splýval s okolím. Chvíľu sa v nich prehŕňal a potom jeden vytiahol. Zahliadol som tam akési zložité rovnice a okolo nich hustým drobným písmom napísané poznámky. Písalo sa tam aj niečo o rádiu či rádioaktivite. Čože? Čo má preboha spoločné rádioaktivita s pavúkmi?
Hneď som si spomenul na tie staré časy, keď sme ako deti chytali pavúčiky a trhali im nožičky. No čo, veď my sme mali všetci iba po dve, tak ako možu mať pavúčiky osem? V neskoršom veku, keď sme boli pubertiaci a skúšali aj cigarety, to s nami mali pavúčiky ťažšie. Nožičky im síce nechýbali, ale mám taký pocit, že ich podpaľovanie zapaľovačom bolo predsa len trošku kruté. Lenže to sme neskúmali nič, to bolo proste z nudy.
Vrátil som sa v myšlienkach do prítomnosti a vzápatí ma prepadol čudný pocit, že som mu zrejme priniesol nesprávne poznámky. Skúmavo som na neho pozrel, ako sa zatvári. Už-už som bol pripravený ísť pre ďalšie papiere, keď si zrazu odkašľal a v očiach mu zažiarila spokojnost a akýsi triumf.
"Nuž, aby som povedal pravdu...zistili sme, že istý druh juhoafrických pavúkov má jed, ktorý zastavuje starnutie. Z viacerých mojich štúdií mi vyplynul jeden nadmieru prekvapivý záver- pri istej dávke rádioaktívneho žiarenia sa zloženie pavúčieho jedu može zmeniť na elixír života."
"Na to sú teda tie výpočty..." povedal som polohlasne a s hrôzou som si obzeral pavúčiu rodinku vo velkej laboratórnej "skúmavke". Vedec ju tiež umiestnil do špeciálnej sklenenej nádoby. Chvíľu s ňou niečo robil a potom keď poodstúpil ( teda nakoľko to bolo v tom malom priestore možné) som si všimol, že tam pridal trochu rádioaktívneho žiarenia.
Vstal som z rozheganej stoličky. Popravde, bolo toho na mňa trochu moc. Nebol som a ani nie som nijaká padavka, ale je správne pravidelne ožarovať pavúky len preto, aby tento samozvaný vedec jedného dňa prevzal Nobelovku? Otváral som ústa, že niečo namietnem, ale vedec ma predbehol.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
anjelik4195
25. 12.decembra 2007 10:55
toto je prawdiwy pribeh?ale super napiisane
Napíš svoj komentár