Môj brat bol inak geniálny človek. Najviac sme si rozumeli, pretože /ako som písala už v prvom blogu/ sa o mňa staral už odmalička. Hrával sa so mnou, radil mi,keď bolo treba a kedykoľvek som potrebovala, došiel za mnou, aby mi pomohol. Naozaj, kedykoľvek. Či už bol s kamarátmi alebo s priateľkou, alebo čokoľvek iné - práca, párty, atď.
Keď som už bola staršia, začal ma brávať aj za svojimi kamarátmi,na rôzne párty a tak. Bola sranda ich sledovať, hoci často som mala pocit, že som mu tam ako akási zábrana. Totiž vtedy veľa nepil, snažil sa mi venovať a tak. Hoci keď som sa ho spýtala, či mu tam náhodou nevadím, samozrejme, povedal nie. Lenže on by kvôli mne povedal akúkoľvek lož. Len on ma nechcel nechávať samú doma, s rodičmi.
Spomínam si, ako si ma raz vzal na stanovačku s priateľmi a jeho priateľkou. Na tri dni. Ak si dobre pamätám, mala som 11 rokov. Bavilo ma to, opekačka, rôzne výpravy do okolia, spanie a to všetko. Táborák a stanovačka ako má byť. Posledný večer však bola búrka a ja som sa hrozne bála, tak som doliezla za ním a jeho priateľkou. On ma dal medzi nich dvoch a ja som sa mu schúlila v náručí, a ignoroval, že priateľka mrmle na protest. A to sa nestalo len raz. Niekoľkokrát ma vzal medzi nich dvoch, bez toho, aby sa nechal riadiť jeho priateľkou. Bola som pre neho dôležitejšia, Možno si poviete, že je to zvláštne a také..odstrčí priateľku kvôli malej sestre. Ale koľko 19-20-ročných chalanov to spraví? Pre malú upišťanú sestru?
Jeden raz som zase šla zo školy. To som mala trinásť rokov, ak sa dobre pamätám. Mal ma čakať brat neďaleko školy, aby ma odviezol. Skupina holohlavých ľudí sa tam motala, ja som samozrejme mala strach. Šla som normálne, ako som mala. Všimla som si, že ma sledujú a keď som zašla do takej utiahnutej uličky, pridali do kroku. Keď som stále nechodila, ako som mala, brata začali žrať mrle. Vedel, kadiaľ mám ísť a preto mi šiel naproti. Vtom si všimol skupinku ľudí a dievča uprostred, prosiace, aby jej dali pokoj. Nevedel, že som to ja, no šiel tam. Bol nahnevaný, pretože neznášal ľudí, ktorí sa čo i len snažili kohosi znásilniť a bolo mu jasné o čo tam ide. Keď však zbadal, že som to ja, nahnevalo ho to veľmi. Ja som bola roztrasená, bála som sa a bola som v šoku. Viem, že mi hovoril, aby som bežala preč a on už sa odtiaľ nejako dostal. Bol to jeden z najhorších zážitkov v mojom živote, keď ma chcela skupina piatich mužov znásilniť. No dobre, neznášam túto tému, cítim sa vždy trápne, takže to viac rozoberať nebudem, eh..
Skôr by som sa chcela bratovi poďakovať, že pre mňa obetoval toľko času, že mi dal toľko rád do života, že mi pomáhal i keď nemusel a uprednostnil ma pred akoukoľvek jeho potrebou a jeho priateľmi. Keby som mohla, za všetky tie krásne spomienky by som mu poďakovala, pretože on mi jediný ukázal, čo je to láska, čo to znamená. Keby nebolo jeho a jeho krásneho srdiečka, takého dobrého, nezistila by som, čo je to láska - a najskôr by som tu už ani nebola. Vždy, keď si na neho spomeniem, ľutujem, že som sa mu nestihla poďakovať skôr, ako odišiel preč. Navždy preč. Nikdy som mu nepovedala ďakujem, keď si ho zaslúžil. Nikdy som mu nedokázala povedať, ako mi na ňom záleží, hoci on mi to vravel a dokazoval každý deň. Prečo som bola taká naivná a nepoďakovala mu? Bola som hlúpa, veľmi hlúpa.. (
Jednoho dňa /presne 12.11., týždeň pred mojimi narodeninami/ som šla s ním do mesta. On si musel ísť čosi vybaviť a ja som šla s kamarátkou do pizzerie. Mali sme sa stretnúť pred jednou kaviarňou, aby sme šli domov. Ja som meškala, on tam však nebol. Myslela som, že sa niekde zdržal, hoci to nebolo jeho zvykom, bol veľmi dochvílny. Po nejakom hodnom čase mi došla divná správa - od "neho": "Zlato, ja prídem domov neskôr, choď sama. Maj sa." Videla som, že to nie je jeho štýl písania, ale neriešila som to. Šla som domov. Prešiel deň. Vtom nám na dvere klopali policajti a my sme šli na nejaké miesto. Jedna z tých hnusných, ponurých uličiek v Londýne. A v tom som ho zbadala na zemi. Dobitý, dorezaný, zničený so samými modrinami v kaluži krvi. Najhorší pohľad na svete. Najskôr mi nedochádzalo, že som ho stratila. Myslela som, že nejaký hnusný žart. ALe nie, nebol to žart..bola to, bohužiaľ, krutá realita.
A čo sa stalo?
Pár dní predtým stretol svojho najlepšieho kamaráta. Presnejšie bývalého najlepšieho kamaráta. Pridal sa k nejakej skupinke chlapov (zhodou okolností tam boli dvaja, čo ma chceli znásilniť) a kamarát ho volal, nech sa k nim pridá. Ale on nechcel, pretože ich nenávidel. Prosil jeho kamaráta, aby od nich odišiel, ale on vravel, že nemôže. Brat šiel skratkami cez tieto uličky, keď ho tam najskôr čakali (od brata sa jeho bývalý najlepší kamarát dozvedel, že ide do mesta, atď.). Najskôr si z neho robili najskôr srandu, potom sa naštvali. Umlátili ho nasmrť. Doslova sa ho snažili slikvidovať holými rukami. Mal zlomenú kľúčnu kosť a rozdrtenú nohu. A to podľa lekára ešte keď bol nažive!.. :/ Koľko bolesti si musel vytrpieť.
A čo je horšie? Že oni si behajú ešte po slobode. Boli obvinení, ale nejako sa z toho vykrútili, všetci do jedného. Bratovho bývalého najlepšieho priateľa stretávam v Anglicku dodnes, pretože je náš sused. Ešte sa mi tak podlízavo prihovára.
Toto bolo najhošie, čo sa mi kedy stalo. Ten pohľad na jeho telo sa mi vrylo tak do pamäti, že sa mi ťažko zaspáva stále. A to už prešli viac ako dva roky.
No dobre, viac už nedokážem napísať. Vopred vám ďakujem, že ste si to prečítali.
Dúfam, že to nie je tak hrozné, ako sa mi zdá.
Nabudúce budem pokračovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
Bohužiaľ, je to pravda. :/
Po bratovej smrti som zažila najhoršie obdobie vo svojom živote práve. :/
Nie nie. Ja som mala päť bratov, päť sestier. Teraz mám už iba štyroch bratov a päť sestier. :/
Po bratovej smrti som zažila najhoršie obdobie vo svojom živote práve. :/
Nie nie. Ja som mala päť bratov, päť sestier. Teraz mám už iba štyroch bratov a päť sestier. :/
4
Uprimne, prve co ma napadlo po docitatni bolo to, ze si si to urcite cele vymslela, ze to jednoducho nemoze byt pravda. No to som proste ja, odveky skeptik, nech ide o cokolvek - prepac. Casom ma to vsak postupne preslo a teda, ak je naozaj vsetko co pises skutocnost, tak si sakra obdivuhodny clovek. V 16(!) si tolkym prejst a napriek tomu toho tolko vediet, pfuuu, klobuk dole! Ludi ako ty by som fakt niekedy chcel spoznat.
5
@wosush
Nie, nič sa nestalo. Každý je nejaký.
Áno, je to skutočnosť. Ak to má byť o mojom živote, tak si to snáď nebudem vymýšľať, predsa. Eh, tak to ti veľmi pekne ďakujem.
Chcel spoznať?
Nie, nič sa nestalo. Každý je nejaký.
Áno, je to skutočnosť. Ak to má byť o mojom živote, tak si to snáď nebudem vymýšľať, predsa. Eh, tak to ti veľmi pekne ďakujem.
Chcel spoznať?
Napíš svoj komentár
Čo všetko zlé si ešte zažila vo svojom živote? Povedz, že už nič viac
To o tom bratovi ma neskutočne mrzí :/ Myslel som, že on je ešte stále medzi nami a to je ten, za ktorým si išla vtedy do Ruska :/ Toto som fakt nečakal