„Všetko nemá zmysel. Všetko nemá zmysel. Všetko nemá zmysel. Všetko nemá zmysel. Všetko... haaaah“, prudko som si povzdychol.
Začal som tomu veriť. Pomaly ale isto. Najprv sa Ja vzpieral, plakal a kňučal a ja som pocítil hlboký smútok nad takou stratou energie, potenciálu, možností, vloženého času, ak by to bola pravda.... smútok by sa však dal ľahko odstrániť , vyparil by sa ako posledná spomienka na sen hneď po prebudení...
Zatvoril som oči a vytrval. Ja sa bránil urputne ale napokon však Ja už konečne stíchol pod prívalom čistej reality a logiky. Ak Všetko nemá zmysel tak potom ho nemá ani Ja a jeho hry s mojimi pocitmi. Či som si ho prestal všímať alebo iba stíchol, neviem. Aj ja som zmĺkol. Nebol dôvod ani myslieť.
Napokon sa však zmohol na posledný úder, rovnaký, aký toto všetko aj začal.
Znudilo ma to a začal som byť zvedavý.
Toto je Pravda. Život má asi taký zmysel rovnako ako pád kameňa z útesu alebo farebný kvet.
Toto nie je beznádej, ľahostajnosť, nevšímavosť. Toto je stav keď ich hodíte za hlavu, lebo sú bezvýznamné a nepotrebné.
Ako by však svet vyzeral, keby malo Všetko, celý svet zmysel?
Zamyslel som sa.
Najjednoduchší spôsob ako niečo také docieliť, je uveriť v boha.
Nepocítil som nič, žiaden nepokoj ani podozrenie. V poslednej chvíli som si uvedomil, prečo som to nikdy neskúšal. Boh mi pripadal ako nejaký sen, príliš krásny na to aby bol pravdivý, ako nejaký na prvý pohľad dokonalý predavač ponúkajúci šťastie skoro zadarmo. Podstatné je však slovíčko skoro, a vedomie, že nič nie je dokonalé.
Ale Ja je prešibaný ako do kúta zahnaná líška a rovnako tak aj schopný všetkého. Pre neho to bolo buď smrť, alebo zlatá klietka. A pre to som sa nad tým ani nepozastavil, nepocítil žiadnu výstrahu.
Čo je krásne to je pravdivé, hovoria básnici. Taká veľká skupina ľudí sa predsa nemôže mýliť. Poriadne som sa do toho obul a naplno som uveril v boha.
Zrazu som vedel, že tam celý čas bol, stačilo iba otvoriť oči a uvidieť ho, úplne nového, doteraz nepoznaného, dokonalého, večného a starajúceho sa o mňa.
Otvoril som oči. Jasné a ostré farby okolia zaplavili moju myseľ a bili sa s radosťou rovnako nespútanou ako svet, ktorý On stvoril.
Chcel som ležať a vychutnávať si to. Čo chcem mi musel povedať On, pretože je Všetkým. A čo povedal On je niečo, čo sa nedá odmietnuť, aj keby som chcel.
A tak som iba ležal, Ja krochkal blahom a ja tiež. Svet sa zmenil. Aj keď vlastne nie, zostal rovnaký, iba ja som prijal Jeho. Preto teraz už môžem, nie, musím robiť iba to čo budem chcieť. Predstavoval som si budúcnosť, celú krásnu, radostnú, útulnú a začal som driemať.
Zrazu sa ozvalo rezané a neskutočne silné zazvonenie zvončeka. Moje myšlienky sa rozleteli, ako kŕdeľ škorcov po výstrele z pušky, a ja som už nedočkavo bežal ku dverám.
Rýchlo som ich otvoril. Za nimi stál útly mužík v uniforme FedExu.
„Dobrý deň, mám tu pre vás zásielku.“ povedal stroho ale úctivo. Pristrčil mi clips s dokladom o dodaní, “podpis sem a sem vás poprosím, ďakujem“, a ja som si plný úľavy od neho prebral útly balík s nápisom HP.
„Už som začal trochu blázniť.“, oznámil som pod náhlym náporom túžby zdieľať svoje myšlienky.
Pozrel sa cez moje rameno do skoro úplne prázdneho, nového bytu.
„To vám verím“, povedal s miernym, snáď úprimným úsmevom.
„Hmm. Tak vám prajem pekný deň. “
„Do videnia.“
„Do videnia.“
Zavrel som dvere.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zizisko
1. 4.apríla 2011 17:45
Bohovsky píšeš
Napíš svoj komentár