„Začali rovnako ako my, to im nesmieme upierať. Ich prvé úspechy boli nenápadné a v tej dobe sme nemali tušenia akou by sa mohli stať hrozbou. Boli sme hádavý, nezjednotený. Bojovali sme iba navzájom a nie proti nim, kým sme mali šancu. Mysleli sme si, že nás nič nemôže ohroziť, že sme najsilnejší. A vtedy sme aj boli.“
Tu sa rozprávač na chvíľu zastavil a unaveným pohľadom si obzrel všetkých, ktorí mu tak pozorne naslúchali, akoby chcel dať najavo všetok smútok nad pominutou mocou ich predkov.
„Neboli nám rovný. Nemohúcnosť ich prestupovala skrz na skrz a ak prišlo na boj, stávali sa obeťou aj najslabších z nás. Ale to sa zmenilo. Začali používať nástroje nám neprístupné, a tak sme si museli pred nimi dávať čoraz väčší pozor.“ Jeho oči, také malé oproti jeho telu, dostali sklený nádych. Rýchlo sa napil vody a trochu z nej si aj šplechol na tvár. Niektorí poslucháči urobili to isté, boli predsa na páliacom slnku.
„Stalo sa to tak pomaly, že sme si na to aj začali zvykať. Boli stále silnejšími a schopnejšími a v určitom okamihu už boli mocnejší ako my. Najskôr proti nám bojovali, pretože museli, potom, pretože chceli. A keď im ani to nestačilo uväznili nás alebo zotročili.“ Tu sa mu do hlasu, ticho a nepozorovane, ako plachtiaca sova alebo plaziaci sa had, vkradol hnev. Jeho oči už nevyzerali akoby patrili štvanému zvieraťu, vyzerali ako oči tvora zahnaného do kúta, ktorého jediným východiskom je buď smrť, alebo boj.
Ľudia prechádzali okolo tohto tichého zhromaždenia neznalí obsahu rozhovoru, ktorý sa v ňom viedol. Malé deti radostne behali naokolo, jedli cukrovú vatu alebo pili presladené nápoje a dospelí buď sedeli na lavičkách a oddychovali, alebo sa vydávali na ďalšiu z nekonečných prehliadkových trás.
Ale každý z nich venoval tejto zvláštnej skupinke aspoň jeden zvedavý, udivený, vyľakaný alebo radostný pohľad.
Oni si však svojich pozorovateľov nevšímali. Rozumieť im nemohli, či už to bolo prekliatím alebo šťastím a k tomu sa ich tu za deň vystriedali stovky. A tak ich pozornosť patrila iba obrovskému rozprávačovi.
„Je ich čoraz viac a viac. Niektorí sa nám snažia pomôcť, ale je to iba malá náhrada za všetko, čo sme stratili. Naši príbuzní, či už blízki alebo vzdialenejší si už vybrali. Jedni bojujú, druhí slúžia a iní už stratili nádej a umierajú. Viem, že ak dnes budeme bojovať dokážeme niečo zmeniť. Pri najmenšom sa zvesti o našom úteku rozšíria a tak podáme správu našim bratom a sestrám, ktorí sú väznený rovnako ako my, aby tiež bojovali. A preto navrhujem aby sme dnes, keď sa zošerí vyrazili do útoku a prebúrali sa cez steny nášho väzenia!“
Po krátkom tichu sa ozvalo mnohohlasné súhlasné trúbenie.
Pre návštevníkov slonieho pavilónu Denverskej Zoo to bol krásny a zaujímavý deň. Do západu slnka. Potom sa stal zaujímavejším než dokázali zniesť a s krikom z nej utiekli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
flagrantine
1. 4.apríla 2011 10:41
zaujímavé
Napíš svoj komentár