Zabudnite na vtipy, je to vážna vec!

Je to už pomaly 18 rokov dozadu, čo som sa ete tlačila s dalším tisíckami maličkých stvorení v neidentifikovateľnom prostredí. Bolo tam príliš tesno a tma, takže sa mi tam príliš nepáčilo.

Tak som si jedného dňa povedala, že ako náhle to bude možné, zdrhnem stadiaľ. Nebolo to jednoduché, pretože zo všetkých strán ma obklopovali steny a moji spolubývajúci nechceli dovoliť, aby som bola víťazom ja, všetci sa snažili len a len za seba. Oni chceli byt Tí najrýchlejší.

Stalo sa to jedného tmavého večera... všade bola tma a ticho. V tomto momente nebudem zachádzať do podrobností môjho úteku, pretože by som vám až príliš napovedala. Proste bola tma, keď sa zrazu otvorili malé dvierka. Uvedomila som si, že teraz je tá správna chvíľa! Utekala som ako o život! Utekáám...keď som zrazu narazila som na mäkkú hmotu, ktorá ma zastavila. Netušila som čo sa deje. Hmýrila som sa, ale nepomáhalo to. Skôr naopak, čím ďalej, tým viac som sa zabáral do tej hmoty. Vzdala som to.

Po čase som zistila, že na tomto mieste je oveľa lepšie, ako na tom predtým. Mala som tu stály prísun výživy, bolo tam teplúčko... čo viac si priať. Nechcela som stadiaľ odísť. No ale nič dobré nie je nekonečné. Deň čo deň som bola väčšia a väčšia a onedlho som tam už nemala miesta. Rozhodla som sa, že sa vydám do sveta. Začala som kopať nohami, rukami... počula som krik. Opäť sa otvorili "dvierka" a zbadala som tam niečo, čo som dovtedy nepoznala. Teraz už viem, že to niečo sa vola svetlo. Nevedela som, či sa vybrať von alebo zostať vnútri. Bála som sa. čo budem teraz robiť?! Pýtala som sa sama seba. Dlhšie som sa vnútri už nemohla udržať, pretože von ma tlačil strašný tlak. Zrazu sa ku mne priblížila nejaká ruka. Chytila ma a ťahala. Bránila som sa, ale ruka mala väčšiu silu, svetlo bolo stále silnejšie a silnejšie. Na svojej koži som pociťovala chlad, v nose zvláštny pach.

Plakala som.

Keď som bola vonku cela, vložili ma do akejsi bielej veci. Potom ma polozili do rúk akejsi osoby. Stále som plakala. Utišovala ma, že sa nemusím ničoho báť, no ja som neprestávala. Od vyčerpania som zaspala... keď som sa zobudila, pociťovala som hlad. Opäť som začala plakať. Niečo sa priblížilo k mojim ústam, to niečo bolo plné chutného moku. Ten mok sa volá mlieko a viacerým už asi došlo, že toto bol príbeh môjho zrodenia =D

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu