Angee White 18. časť

Ráno som sa zobudila pri Tomovi. Spali sme na gauči, prikrytí dekou. Na stolíku som si všimla odkaz od Mimi:
Ahojte,
keď sa zobudíte už asi budeme preč. Včera sme sa super zabavili. Dúfam, že si to niekedy ešte zopakujeme
A pod tým boli ešte spísané všetky čísla Štuchla som do Toma.
"Miláčik vstávaj." zasmiala som sa.
"Ale...no...nechaj ma spať." zabrblal a zakryl sa viac dekou. Zasmiala som sa na ňom
"Dobre ale ja idem von." dala som mu pusu na čelo. Naraňajkovala som sa, osprchovala sa a dala si kapsáče, tričko s krátkym rukávom pod prsia a šiltovku. Vlasy som si odvtedy nechávala stále rovnako strihať a tak som si dlhé vlasy zaplietla copíky a stihla si gumičkou na konci. Vzala som si šiltovku a kapsu na bok a odišla som von.
Prechádzala som sa po meste. Už dlho som si takú prechádzku nespravila. Prešla som ale do oblasti, kde som v živote nebola. Tom mi o tejto časti mesta hovoril. Vraj sa jej mám vyhýbať. Väčšinou tu bláznia gangy a iné bandy, ale je to chudobná oblasť.
Zastavila som sa pri ihrisku, kde hrali deti basketbal. Chvíľu som ich sledovala kým tam nedošla skupina detí a jedno z nich malo rádio na pleci. Púšťali hudbu na akú zvyknem tancovať. Sledovala som ich. Boli fakt dobrý a detská z ihriska sa k nim pridali. Zrazu tam ale prišla nejaká staršia pani a vypla im hudbu.
"Dnes nemáte hodinu." povedala im.
"Prečo??" začali do nej vyskakovať deti.
"Učiteľka dala výpoveď a nemáme peniaze na to aby sme zamestnali niekoho iného. Táto škola sa zatvára.." snažila sa im vysvetliť.
"Ale kam budeme chodiť?..." prišla tam jedna maminka a zašli za roh. Dobehla som ich a počúvala pod oknom.
"Nemôžete to tu zatvoriť. Tie deti nemajú kam inam chodiť."
"Pozrite sa. Chápem vaše obavy ale nemáme tu žiadneho učiteľa. Ja ich neviem učiť."
"Už ste skúsili nájsť niekoho vôbec??"
"Áno ale nemajú voči nemu vôbec rešpekt a neposlúchajú ho." Bolo mi z toho smutne. Nikdy som nezažila na vlastnej koži takúto situáciu ale pokiaľ je to také ako tie dve hovorili, ako mi raz mamina rozprávala tak je to naozaj zlé.
Postavila som sa a odišla som k tým deťom na ihrisko. Neviem či to čo ma napadlo je dobré ale tak....pomôžem im. Prešla som k rádiu a zapla som im hudbu. Pozreli na mňa.
"Hej nedotýkajte sa toho!" skríkol na mňa jeden a prišiel k nemu.
"Veď ja nič. Ja len, že či nechcete ďalej tancovať." usmievala som sa.
"Nemá to význam. Aj tak nás nemá kto učiť." povedalo jedno dievča.
"A čo vám bráni v tom tancovať. Tanec sa nedá učiť. To musíte mať vo vnútri seba."
"Vy ste naša nová učiteľka??"
"Možno áno možno nie." zasmiala som sa a vošla s nimi dnu do krytej telocvične. Zapojila som tam to rádio a pustila im hudbu.
"No tak. Ukážte čo viete." ukázala som na parket, že im patrí celý. Každý si našiel svoje miesto a začali tancovať. Každý inak ale vyzeralo to aj tak dobre. Prechádzala som okolo nich a každého z nich pozorne sledovala, aby som zistila, čo komu ide dobre. To dievča čo sa vtedy ozvalo spadlo a tak som jej pomohla vstať.
"Toto mi nikdy nejde."
"Čo konkrétne?" spýtala som sa jej.
"Tá otočka ako to robia oni.." ukázala na chalanov.
"Nerob to podľa nich, ale podľa seba. Nikde nie je presne písané, ako to máš tancovať." pohladila som ju po hlave.
"Ukážte sa vy." zasmiali sa chalani a tľapli si.
"Ja?" pozrela som na nich ako keby neviem o čom hovorili.
"No jasné." prepli pesničku. Pokrútila som hlavou, že nie ale to dievča ma zatiahlo do stredu.
"no taaaaaaaaaak." zasmiala sa. Dala som si šiltovku viac do tváre a začala tancovať ako keby som bola v klube. Zopakovala som ich kroky a pridala k nim svoje. Oni len zo srandy tlieskali a pískali na mňa. Ukázala som im nech sa pridajú. Začali opakovať po mne a keď sme skončili sa za nami ozval potlesk. Pozrela som tam boli tam tie ženy.
"Deti chodte domov. Ja vám dám vedieť ako to bude ďalej." povedala im asi riaditeľka. Oni si vzali veci a odišli preč.
"Vy ste kto?" spýtala sa ma.
"Ja...no.....išla som okolo....a.....len....tak...noo." nejako som sa nevedela vyjadriť.
"Vy ste učiteľka?"
"Nie."
"Ale tancovať viete."
"Živím sa tým."
"Nechceli by ste...."
"Rada by som." skočila som jej do reči.
"Len nemáme teraz veľmi veľa peňazí tak..."
"Nechcem plat."
"To myslíte vážne??" prekvapene na mňa hľadela.
"Áno myslím." zasmiala som sa a pozrela na hodinky. "Mala by som pomaly ísť. Kedy mám prísť?"
"Zajtra takto doobeda."
"Dobre." zamávala som jej a odišla som. Domov som došla večer a hneď na mňa Tom vybafol, kde som bola.
"Povedala som. Von." zasmiala som sa a išla som variť večeru.
"Ach...ja som spal asi tvrdo lebo si to nepamätám."
"Asi hej." zasmiala som sa. Navarila som nám večeru a celý večer sme sa rozprávali. No o tom čo sa mi prihodilo som mlčala.

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu