"Neviem čo budeme robiť..." sťažovala sa mi riaditeľka jedno poobedie po vyučovaní.
"Nemôžete to vzdať. Tie deti potrebujú takéto miesto." pobalila som si veci. - Musí sa s tým dať niečo urobiť! - pomyslela som si.
"Nie sú peniaze... Potrebovalo by to celé renovovať, aby sa deťom nič nestalo. Ak nám to tu nezatvorí on tak niekto iný z hľadiska bezpečnosti určite." sadla si bezradne na lavičku.
"Mám nápad..." zvolala som po chvíli a pozrela na ňu z úsmevom. "Zorganizujeme koncert. Deti tam budú tancovať. Pozveme nejaký investorov. Nech deti ukážu čo v nich je. Možno nás niekto zasponzoruje a budú peniaze na renováciu."
"To je senzačný nápad! ! ! " vyskočila riaditeľka celá nadšená.
Ale toto nebol jediný problém, ktorý som ja musela riešiť. Netýkalo sa to školy...ale môjho súkromia. Tom stále nevedel, kam každý deň miznem. Náš osobný koncert pre fanúšikov sa blížil a ja som vynechávala jeden nácvik za druhým.
"Kde si zase bola? ? Vieš, že nácviky bez teba nemajú význam keď nám nemá kto spievať! ! " skričal do mňa včera.
"Ja viem ja viem .... " dodala som. bola som myšlienkami aj tak mimo. Myslela som vtedy na deti ako im pomôcť a to ho ešte viacej vytáčalo.
"Ty si myslíš, že nepotrebuješ nácviky alebo čo? Nejako ti stúpla asi sláva do hlavy. Ale ty potrebuješ rovnako cvičiť ako my ostatní." miernil svoj hlas, ale keď som sa na neho vtedy pozrela, ten hnev mu priam bil z očí.
"Potrebujem niečo dorobiť potom sa môžem venovať koncertu.." postavila som sa a chcela som sa ísť prejsť. No on sa mi postavil do dverí a nechcel ma nikam pustiť, no ja som ho šikovne obišla a bez slova sa šla prejsť. Od vtedy sme sa nerozprávali... a mám výčitky svedomia ... musím mu povedať pravdu
"Tom? " zakričala som v dome keď som sa vrátila. Neozýval sa, len som počula buchnutie dverí na povale. Odložila som si veci a vyzula sa. Vyšla som po schodoch a postavila som sa pod tie dvere na povalu. "chcem sa rozprávať o tom. Potrebujem ti niečo povedať. Prosím..." pozerala som sa na tie dvere keď osm začula že ich odomkol. Stiahla som si šnúrou dole a vyliezla som hore za ním. Sedel pri okne, ktoré bolo otočené smerom na more.
"Čo mi chceš povedať? " spýtal sa ma smutne. Podľa kruhov pod očami som usúdila, že nespal kvôli tomu celú noc. Prišla som k nemu a sadla si pri ňom do tureckého sedu.
"To kam stále chodím... a prečo v poslednej dobe vôbec nechodím na nácviky..."
"Počúvam.."
"Vieš...ako si mi...zakázal chodiť do tej pochybnej štvrti... tak... mne to nedalo...vieš, že som strašne zvedavá." začala som od začiatku a všetko mu vyrozprávala. O tých deťoch a škole a aj aké majú problémy. Len na mňa celú dobu hľadel a pozorne ma počúval. Nálada sa mu menila podľa toho čo som mu nehovorila.
"Nie som nadšený tým, že si tam šla...keď som ti to zakázal..." začal troštičku nahnevane aj som sa bála čo bude nasledovať, "..ale zase na druhú stranu...snažíš sa robiť dobrú vec." pohladil ma po vlasoch. Usmiala som sa a objala ho. Bola som rada, že som sa tej tiaže.
Ešte večer sme sa dohodli na tom, ako by sme to mohli sklbiť a nazbierať čo najviac peňazí pre deti. Niečo sme sa rozhodli prispieť aj z tržieb z koncertu.
Už bolo po mojom koncerte keď som sa dozvedela tú správu .... budova školy sa zrútila po slabom zemetrasení. Našťastie tam nikto nebol. Benefičný koncert sa mal konať o dva dni a nemali sme žiaden priestor... Sadli sme si na to spolu s uplakanou riaditeľkou ja aj Tomi a uvažovali by sme kde by mohla byť nová škola, pretože stavať budovu je oveľa nákladnejšie ako ju renovovať...
------------------------------------------------------------------
PS: Čakám kľudne návrhy v komentároch
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
kosmiklove
9. 8.augusta 2009 21:32
po sto rokoch konecne pokracovanie jedneho z naj pribehov aky som kedy cital dufam ze bude coskoro dalsie pokracovanie
Napíš svoj komentár