"Čože zas píšeš?" spýtala sa kamoška a začala to čítať.
"Ach, už zase nejaké hlúpe myšlienky? Míňaš len papier!" skrčila ho a hodila do koša.
"Ale aj ho dosť recyklujem." odpovedala som milo a vytiahla ho z tade.
"Čo keby si šla dakam von. Aby si už stretla toho o kom stále píšeš?" usmiala sa a sadli sme si na lavicu.
"Čo ja viem. Mne je takto dobre." zasmiala som sa potichu.
"Ale každý potrebuje niekoho. Niekoho kto ho bude mať rád, stáť pri ňom a podporovať ho." povedala trochu zasnene.
"Veď mám teba." postavila sa. Ako sme sa o sebe opierali o seba, som skoro spadla.
"No dovoľ, ja nie som lesba." urazene na mňa zagánila. Teraz som nevedela, či sa hnevá alebo to len predstiera. Po chvíli sa na mojom výraze začala smiať, a tak mi to bolo hneď jasné.
"Tak čo? Pôjdeš so mnou?" nenechala sa odradiť.
"Ja nevieeeeeeeeeem." zatiahla som. "Veď poď! Pôjde aj Moshi, Max, Kiky..." začala menovať všetkých kamarátov.
"Tak to nie!!" zrušila som ju keď som napočítala piatych. "Ale no tak. Nebuď labuť! A viem, že Max sa ti páči...." začala vydierať. "To nie je pravda." urazila som sa a trochu sa začala červenať. "Ha! Je to pravda!!" smeje sa. "Nie je!" stále zapieram. Tak je. Už niekoľko mesiacov. Ale to zo mňa nikto nedostane.
"Dobre, tak ťa vyzdvihnem o šiestej a pôjdeme!" povedala nakoniec prísne kamoška a odišla. Prečo ja? Čo som komu spravila? Vyrovnala som zhužvaný papier a písala ďalej.
"... objaví sa, keď sama uzná za vhodné. Obraz pomaly naberá nové tvary a ukazuje nové veci. Tmavé vlasy, prenikavé oči, letmý úsmev a vypracované telo. Môj ideál. No ten nezabudnuteľný úsmev patriaci tvári chalana, nespĺňa základné ideály. Povahovo je ale nádherný. Farebný obraz, hýriaci celou dúhou, je oproti nemu len slabý výtvor. Nakreslený ideál je príliš povrchný. Hľadám a rozprávam sa vážne len s takými ludmi, ktorí sú vnútorne krásny...." zatvorila som oči a ľahla si na lavicu. V ruke som naďalej držala papier a pero.
Keď som dvíhala hlavu som do niečoho narazila a ešte si ju buchla o lavicu. Otvorila som oči a hľadela priamo do jeho tých jeho. Bol to Max! Usmial sa a pohladil ma po hlave.
"Prepáč. Neudrela si sa veľmi?" spýtal sa ustarostene. Pokrútila som hlavou, že nie a posadila sa. Sadol si vedľa mňa.
"Lucy vravela, že ideš s nami do kina. Je to pravda?" pozeral sa na mňa. Mykla som plecami, že neviem. Strašne sa pri ňom hanbím. Ani si nepamätám, či som pri ňom niekedy prehovorila.
"Bol by som rád, keby si prišla." zašepkal a dal mi pusu na líce. Potom odišiel. Zostala som tam sedieť ako obarená a celá červená. ".... no každý je taký aký je." dopísala som na papier a hodila ho nazad do koša.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
dreamagall
19. 12.decembra 2008 15:27
dobre napísané aj ked tema ma moc nezaujala
Napíš svoj komentár