Moja izba bola na koľaji démonov, samozrejme. Izbu som mala s tou Sukubou a teda bola dosť veľká, keďže sme sa tam museli dve napratať. Podobalo sa to na dvojbyt, ktoré som obývala v mestách ale tento krajšie zariadený. Akurát sme tu mali len chladničku a nie kuchyňu. Stravovanie tu bolo spoločné. Teda skoro. Upíry mali vlastné.
Týždeň som sa nejako snažila zabývať, ale veci som mala stále v taškách. Ďalší týždeň sa to nejako zlepšilo a celkom som si sadla aj so spolubývajúcou.
„Tak ukáž, čo je v tebe.“ Vyhlásil chalan stojaci oproti mne. Bol démon a býval o poschodie nižšie. Mladá Sukuba sedela na kraji a povzbudzovala ma. Volala sa Jill. Síce bola Sukuba, ale rozhodne od nej mala ešte ďaleko. Ani základné tetovanie nemala a rozhodne ani spôsoby. Možno to bolo aj dobré, lebo som tu a môžem ju to naučiť ovládať.
„Suky nalož mu aj za mňa!“ okríkla ma. Všimla som si, že Matt sa pridal k nej a oprel sa o stenu v telocvični. Alexis stála na kraji so Samom.
„Ja nemám celý deň.“ Povedal nahnevane a rozbehol sa na mňa. Len som stála a pozerala sa ako na mňa beží. Keď bol tesne pri mne a chcel ma udrieť som sa len uhla a podkla ho. Jill sa rozosmiala a skoro spadla s lavičky, na ktorej sedela.
„Daj si bacha Josh. Má fajnú ranu.“ Zasmial sa Matt.
„Hej tvoja sánka by mohla hovoriť.“ Pridal sa do smiechu Sam. Josh sa postavil a zamračil sa na mňa.
„Keď sa nebudeš vedieť kontrolovať, tak to ďaleko nedotiahneš.“ Povedala som mu. Začal na mňa útočiť. Musela som uznať rýchly bol, ale až príliš veľa chýb som videla v jeho útokoch. Predovšetkým to bol zlý postoj a snaha zneškodniť svojho protivníka brutálnou silou. Vôbec nepremýšľal nad tým ako útočí. Priznávam, občas to robím aj ja, keď iné východisko nevidím, ale táto zaslepenosť démonom v nás je naša najväčšia nevýhoda. Stačí ak je niekto labilný a rozčúli sa.
Ako sa na mňa zahnal som ho chytila za plece pevne a vyšvihla sa do stojky na jednej ruke. Ako bol naklonený, ho váha moja tela stlačila na zem. Iba sa zaprášilo ako sa na ňu zosunul. Prižmúrila som oči, aby sa mi nedostal prach do nich, a ruku som mierne pokrčila aby odpružila ten jeho pád. Keď už ležal som zložila nohy dole a odišla od neho na pár krokov ďalej.
„Máš zlý postoj. Nohy viac k sebe a nerozhadzuj ruky ako keby si odháňal včely.“ Upozornila som ho. Zavrčal a pozrel sa na mňa. „A hlavne pracuj na svojom sebaovládaní.“ Uškrnula som sa. Priam mu bolo vidno na očiach ako pení. Nepáčilo sa mu, že ho akurát baba dostala druhý krát na lopatky a ešte k tomu cez také hlúposť akou je rovnováha.
„Snažíš sa učiť?“ zasmial sa Daniel od dverí z druhej strany. Josh sa hneď postavil na nohy a oprášil sa.
„Nie.“ Pokrútila som hlavou.
„Ale máš také reči.“ Zamračil sa na mňa Josh.
„Mohla by si aspoň mňa učiť.“ Povedala nadchnuto Jill. Pozrela som sa na ňu a potom na Daniela.
„Len sa snažím nejako zapratať voľný čas.“
„Dobre. Tak sa ukáž, čo si sa naučila za tie roky.“ Zložil si bundu a išiel ku mne.
„V žiadnom prípade.“ Ustúpila som o krok.
„Prečo? Nedožičíš mi nakladačku ako za starých čias.“
„To boli časy veľmi ďaleko. Nerada by som ti niečo zlomila.“ Vyplazila som mu jazyk. Zrazu ma chytil a vykrútil mi ruku. Nechcela som to spraviť, ale reagovala som priam inštinktívne a on skončil na lopatkách na zemi. Tvár sa mu stiahla od bolesti.
„Vidíš..“ šepla som a odišla som na kraj k Jill. Bojovať s démonom, ktorého keď omlátite o zem, nič nespraví, je iné ako s človekom. S ľuďmi sa len zahrávam. Matt mu hneď bežal pomôcť vstať.
„Ako vždy.“ Zasmial sa a zakašlal trochu.
„Ja som ťa varovala.“ Povedala som opretá o stenu.
„Veď ja sa nesťažujem. Síce som to čakal, ale nie tak rýchlo.“ Smial sa ďalej. Čudovala som sa, že sa stále dokáže ešte smiať.
„Že ma to naučíš!“ prosíkala Jill.
„Teba prv zlato musím naučiť iné veci.“ Pozrela som na ňu očkom. Nechápavo na mňa hľadela.
„Dúfam, že vynecháš niektoré časti.“ Povedal Daniel a prišiel ku nám.
„Vieš, že to nejde. Až na jednu.“ Zamyslene na mňa hľadel. Mňa to nik učiť nemusel. U mňa sa to inštinktívne vyvinulo samo. Nič na to nepovedal, a tak som sa obula a rozišla som sa preč. Jill bežala hneď za mnou.
„Čo ma musíš prv naučiť?“ spýtala sa keď sme už boli od telocvične ďalej. Posadila som sa na lavičku v parčíku a zamyslene hľadela na strom oproti nám.
„Si predsa Sukuba.“
„No.. ešte ani tak presne nie. Ešte nemám ani tetovanie.“
„Tetovanie od toho vôbec nezávisí. Musíš sa naučiť ovládať svoje schopnosti a hlavne isté nutkanie.“
„Aké?“
„To poznáš až neskôr.“ Odmlčala som sa a zaspomínala ako sa s tým vyrovnávala moja kamarátka. Povzdychla som si. „Čo si zatiaľ u seba postrehla?“
„O tom sa nechcem baviť... tu.“ Šepla.
„Tak navrhni kde.“
„Je mi to blbé.“
„Ak ti mám pomôcť. Tak sa o tom musíme rozprávať. To nie je len tak, že ti poviem, čo máš robiť a ty to tak začneš robiť. To chce tréning, skúsenosti.. nie je to také ľahké ako si myslíš.“
Dohodli sme sa, že keď sa na to bude cítiť, tak sa o tom porozprávame. Nechcela som ju zas do toho tlačiť. Všimla som si, že sa u nej nejako neprejavujú tie základné nutkania, tak to bolo zatiaľ v poriadku. Za to u mňa áno. Všimla som si na strome pripnutý leták: „Dnes večer šou pre všetkých kto sa chce zabaviť a zaspievať si.“ Na upírskej koľaji. Dnes majú asi voľno. S upírmi by som laškovať nemala. Naša ich až moc láka, ale tak trochu adrenalínu by som si zaslúžila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár