Zobudila som sa aj tak skôr ako Jill. Nemala som chuť sa s ňou o tom baviť. Potichu som prešla do kúpeľne, učesala si vlasy, ktoré mi prekvapilo pekne uschli aj napriek tomu, že som zaspala keď boli mokré. Obliekla som si trojštvrťové nohavice, tielko a obula som si tenisky. Vzala som si bezdrôtové slúchadlá a do vrecka som hodila už zapnutú MP3trojku. Vyšla som z našej koľaje a rozbehla sa k hraniciam areálu a bežala popri nej. Cestou som stretla pár agentov, čo ju strážili, ale nevšímala som si ich nejako extra. Premýšľala som nad tým, čo povedala Jill. Včera som viac než rast povedala Mattovi, keď na mňa prekvapene hľadel, že ma vôbec nepozná. O Jill som mohla to isté povedať. Som tu tri týždne? Ani neviem presne. Ja by som mohla tvrdiť, že Jill je moja kamarátka ale mohla by tvrdiť ona o mne to isté? Z toho, čo o mne vie, asi nie. Nebola som za to práve na seba dvakrát hrdá.

Dobehla som na izbu, akurát keď vyšla zo sprchy.
„Rada spievam.“ Povedala som a odložila som slúchadlá na poličku.
„Spievaš?“ začudovala sa. Bola ešte len v uteráku a ostala stáť pri otvorenej skrini.
„Skôr tancujem, ale občas neodolám tomu si zaspievať. A nepotrebujem k tomu ani za pohárik.“ Zasmiala som sa.
„Môžem sa na niečo iné opýtať?“ ozvala sa keď sa prezliekla. Otočila som sa na ňu a oprela sa o skriňu.
„No skús, či ti odpoviem.“ Usmiala som sa.
„Kto boli tvoji rodičia?“ čakala som, že sa ma to spýta. Po tom rannom rozhovore nečudo.
„Nechaj si to ale pre seba.“ Varovala som ju. Prikývla. „Moja mama je Sukuba a otec...“ popremýšľala som nad tým ako to označiť. Prehrabla som si vlasy. „No.. drak.“
„Drak?“
„Dračí démon... alebo také niečo. Ale ani on nie je tak čistý drak. Zdá sa mi, že sa to skôr ťahá k padlým anjelom.“
„To sú ale čierny anjeli, nie?“
„Hej.“ Mykla som nad tým plecom.
„A ako sa naozaj voláš.“
„Môj otec nebol akurát veľmi kreatívny.“ Zamračila som sa nad tým. „Mama... zomrela pri pôrode a otec sa z toho nejako nevedel spamätať... Do kolónky pre meno dieťaťa... napísal.. Nameless.“
„Nameless? To.. je bezmenná.“ Šepla.
„Je.“ Zasmiala som sa. „Máš pocit irónie?“
„Trochu.“ Pousmiala sa. „To ťa tak akože aj volá?“
„Volá ma Lessy.“ Prevrátila som očami. „Ale ak o tom niekomu cekneš, ver tomu, že ja na to prídem, tak si ma neželaj.“ Zamračila som sa.
„Mám ústa na kľúčik.“ Akože si ich zamkla a kľúčik odhodila.
„Fajn.“ Usmiala som sa.
„Inak. Zapísala som sa naspäť do školy.“
„A predtým si v nej nebola?“ Zdalo sa mi, že má nejako veľa voľného času.
„No. Nechala som toho.“
„Prečo?“
„To je jedno. Ale teraz keď som spoznala teba... chcem byť ako ty. Aspoň z časti tak dobrá.“
„Môžem ťa trénovať po škole ak chceš.“
„To by bolo super.“ Usmiala sa a vzala si ruksak.
„Tak sa potom dohodneme.“ Povedala som a jej rozlúčili sme sa.
Nečakala som, že dnes budem sama. Myslela som si, že strávim s ňou deň ako každý predtým. Vlastne som ho predtým chcela tráviť sama, ale ona stále za mnou chodila a nejako rýchlo som si na ňu zvykla. Tak čo už. Vymyslím si iný program.
V tom mi napadlo. Že by som si mohla niečo preskúšať. Vzala som si pár vecí a zavolala som Danielovi.
„Ahoj.“ Povedal prekvapene.
„Ahoj. Je tu stále tá miestnosť s vysokým stropom pre cvičenie výšok?“
„Hej je. Chceš prístup?“ zasmial sa.
„Ak je to možné.“
„Akurát dnes je. Zavolám tam, aby ťa pustili.“
„Ďakujem.“
Vyhodila som si ruksak na chrbát a obula som si tenisky. Vyšla som z koľaje a zamierila ku koľaji pre upírov. Prešla som cez ňu. Na moje počudovanie asi všetci spali. Nikto sa neponevieral po spoločenských miestnostiach. Vošla som do budovy za ňou, kde boli miestnosti pre cvičenie pri ich výučbe. Nahlásila som sa na vrátnici a pani z tade ma zaviedla do tej miestnosti.
Zatvorila som za sebou dvere a pozrela som sa z jej kraja na ňu. Táto miestnosť siahala až do podzemia. Od podlahy až hore po strop bola tak dlhý ako menší mrakodrap. Obvykle sa tu trénujú boje v rôznych výškach, dokonca aj pády z útesov a podobne. Tam, kde som stála ja, bola metrová rímsa dookola miestnosti. Vyzula som sa a tašku položila na bok. Nastavila som program, aby sa hore nado mnou vysunuli cvičné tyči a zapla ochranný program, keby som náhodou padla, aby sa stiahli a spustil sa spodný ventilátor. Zložila som si aj ponožky a všetko to napratala do tašky, obula som si akurát takú ochranu chodidiel, ktorá vyzerala ako ponožky, ale nemali pätu ani špičku. Rozviazala som si spodný lem a nohavice si vyhrnula a uviazala jednu nad členkom a druhá mi vyšla až pod koleno. Natiahla som si bezprsté rukavice a vlasy som si zmotala do drdolu. Založila som si veľké slúchadlá a pustila hudbu. Tašku som dala do skrinky na stene, aby náhodou nespadla ak sa zasunie výklenok a vyskočila som na prvú tyč. Začala som cvičiť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár