„Ja ale nemám toľko peňazí asi.“ Zaváhala.
„Daniel predsa povedal, že oblečenie nám prípadne zaplatí.“ Zašvitorila Alexis a ja som súhlasne prikývla. študenti na akadémií prevažne nemajú rodiny, ani prácu, keďže sme izolovaní, takže to bolo pochopiteľné.
Ešte v ten deň sme sa vybrali na nákupy. Chalani išli peši na svah a my sme si vzali auto a išli do mesta. Ako som predpokladala, ten obchodný dom nestál za veľa, tak sme skončili v jednom zo športových obchodov. Trafili sme akurát čas, kedy robili obrovský výpredaj a ešte tu nebolo tak natlačené. S Alexis sme povyberali pár vecí a dali ich Jill, aby si ich vyskúšala.
„Ty niečo na seba nechceš?“ opýtala sa ma Alexis.
„Ja si vyberám v iných obchodoch veci na seba. Na snowboardovanie mám dosť vecí aj tak.“ Usmiala som sa na ňu a oprela sa o stenu ako ona. Čakali sme kedy Jill vyjde von. Keď to nejako už dlho trvalo som prešla k dverám.
„Už si?“ spýtala som sa jej.
„Keď ja neviem.“ Povedala váhavo a ja som bez opýtala otvorila rovno dvere. Stála tam oblečená v lyžiarskych nohaviciach a v tom svojom starom svetri.
„Tie nohavice sú super.“ Povedala Alexis nadšene.
„Len ten sveter.“ Uškrnula som sa. „Vyskúšaj si ešte tú bundu aspoň, ak sa ti už nič iné nepáči.“ Dodala som. Prikývla a hneď si ju obliekla. Perfektne pasovala k tým nohaviciam a jemne modrá jej sedela ako uliata.
Kým sme čakali, kým vyjde s kabínky, si Alexis vybrala ešte nejaký sveter a potom sme šli zaplatiť. Použili sme kreditku, ktorú nám dal pred odchodom Daniel. Vzali sme tašky a hodili ich do auta. Tentoraz šoférovala Alexis. Cestou naspäť som si však všimla jeden obchod.
„Zastav prosím ťa tu.“ Ukázala som jej. Síce nechápala ale spravila tak.
„Prečo zastavujeme?“ spýtala sa zozadu Jill.
„Len chcem skočiť ešte do jedného obchodu.“ Usmiala som sa.
„Dúfam, že nič pre mňa.“ Zhíkla Jill.
„Nie.“ Rozosmiala som sa. Vystúpila som a prebehla cez cestu. Alexis a Jill išli pomaly za mnou. Stála som chvíľu pri výklade a potom som vošla dnu. Vyzeralo to ako obyčajný sekáč, ale práve tento ma zaujal z jedného dôvodu. Tento nebol ako tie ostatné. Nepredávali tu len staré odložené šatstvo ale aj kopu iných vecí.
„Suky, čo chceš tu?“ spýtala sa Alexis a prezerala si veci. Prešla som dozadu a objavila som kopu látok. Boli nahádzané na sebe.
„Pomôžem vám dievčatá?“ opýtala sa nás starenka, ktorý vyšla z poza závesu.
„Len sme si prišli prezrieť pár vecí.“ Usmiala som sa na ňu. Úsmev mi opätovala a posadila sa na svoju stoličku pri pulte. Začala som sa hrabať v látkach, kde som objavila naozaj dobré kúsky, vedela som si presne predstaviť, ktoré by som, kde mohla použiť.
„Má tu prevažne potrhané veci.“ Šepla pri mne Jill, keď si čupla ku mne.
„Poviem ti tajomstvo.“ Usmiala som sa.
„Aké?“ priskočila hneď Alexis.
„Tieto obchody sú najlepšie. Nájdeš tu všetko a môžeš si to ľahko prispôsobiť a upraviť. Sú to nadčasové veci... hlavne keď viete čo.“ Žmurkla som hlavne na Alexis, keďže Jill stále starla.
„Ty si všetky veci upravuješ?“ spýtala sa prekvapene Jill.
„Jasné.“ Prevrátila som očami.
„Tak preto ti tak všetko sedí.“ Zasmiali sa obe.
V obchode sme strávili snáď hodinu. Povyberala som si niekoľko vecí, vrátane látok a pokazených doplnkov. Jill si vybrala tiež pár vecí a sľúbila som jej, že jej ukážem ako si to upravovať.
Domov sme došli tak nejako pred treťou poobede. Ani sme z auta nevystúpili a už sme počuli hádku.
„Prišlo to skôr ako som si myslela.“ Zasmiala som sa a išli sme rýchlo dnu. To, čo sme tam ale videli, nás všetky tri poriadne prekvapilo. Matt zúril kvôli niečomu, čo vyviedli Sai s Codeom.
„Veď sa upokoj, zas sa toho toľko nestalo.“ Rozhodil rukami Josh. Alexis prešla hneď k Samovi. Tí to mali presne nacvičené. Buď sa za neho skrývala alebo bránila s ním. Jill ostala stáť pri dverách. Nikdy som nevidela Matta vytočeného. Všetko bral v pohode. Nakoniec som si všimla dôvod jeho rozčúlenia, aj keď sa mi to moc nechcelo veriť. Na zemi bol roztrhaný jeho plášť, rozbitých pár tanierov a nebola som si istá, ale asi zvyšky kufra.
„Sprav niečo, lebo sa pobijú.“ Šepla Jill. Iba som očkom na ňu pozrela. Matt sa na nás pozrel, niečo zamrmlal a zdúchol preč. Tí dvaja sa hneď vytratili do svojej izby a už som iba z tade smiech počula. Tázavo som sa pozrela na Sama.
„Ten plášť pre neho veľa znamenal.“ Povedal, keď som ho zodvihla zo zeme.
„Je to predsa len plášť.“ Povedala Jill a začala zbierať ostatné veci.
„Bol ešte po jeho otcovi.“ Šepol tesne pri mne. Pochopila som. Preto bol tak vytočený. O svojich rodičov nikdy nehovoril. Ani ja nie. Mal na to asi svoje dôvody, rovnako ako ja, ale toto pre neho znamenalo veľa. Chvíľu som len tak premýšľala a potom mi napadlo, čo s tým spraviť.
Pozbierala som všetky kúsky a išla hore. Zatvorila som v izbe a rozložila ich tam na zem. Po chvíli za mnou prišla Jill.
„Čo ideš robiť?“
„Skúsim to nejako spraviť naspäť. Mám dobrú látku, ktorá by to vylepšila.“ Povedala som zamyslene. Tú látku som mala odloženú už niekoľko rokov a nosila som ju so sebou ako poklad. Vedela som však, že nebudem ľutovať ak ju na toto použijem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár