„Ty si ešte hore?“ ozval sa za mnou Sam. Odpila som si a pozrela som sa na neho.
„Jedna prebdená noc mi nevadí.“ Usmiala som sa. „Matt sa vrátil?“ spýtala som sa ho.
„Ešte nie.“ Pokrútil hlavou.
„Pôjdem sa von prejsť. Možno ho nájdem.“ Dopila som kávu. Síce s tým Sam nesúhlasil, ale ja som už vyšla hore. Ten plášť som zabalila do tašky na bok, obliekla som si teplé úzke nohavice a mikinu. Zišla som dole, kde som si obliekla bundu a také chlpaté čižmy.
Vyšla som von. Bola príjemná noc, aj keď teplota bola stále mínusová. Nevedela som presne, kam mohol ísť. Vybrala som sa len tak nejakým smerom a dúfala, že mi cestou niečo napadne. Prechádzala som sa len tak popri osvetlených cestách, ale potom som zahla do lesa. Použila som trochu svoje neviditeľné krídla, ktoré sa mi ani za nič nechceli zjaviť normálne, a nadľahčila som sa tak aby som sa nebrodila snehom, ale kráčala som po ňom.
Užívala som si ten príjemný čerstvý vzduch a to ticho. Pomedzi holé konáre bolo vidno na oblohe všetky hviezdy, ktorým kraľoval mesiac. V podstate nebola ani taká tma. Aj to drobné svetlo sa odrážalo od bieleho snehu. Rozhliadala som sa po okolí, keď som si zrazu všimla ako sa pohol tieň. Zastala som a spozornela.
„Nemala by si sa tak neskoro prechádzať sama.“ Ozvalo sa tesne za mnou. Prudko som sa otočila a chcela sa zahnať, ale Matt mi chytil včas ruku. „Druhý krát mi hádam sánku vylomiť nechceš.“ Zasmial sa a odhalil tak svoje zuby. Usmiala som sa na neho a uvoľnila sa.
„Je po tebe zhánka.“ Stále som sa usmievala. Neodpovedal. Pustil mi ruku a prezrel si ma.
„Niečo pre teba mám.“ Povedala som po hodnej chvíli ticha. Všimla som si, že má len dáku mikinu bez rukávov s kapucňou. Ak sa tam nechce ešte vracať, ten plášť sa mu hodí. Prehodila som si tašku dopredu a vytiahla z nej jeho kabát a podala som mu ho.
„Čo to je?“ nechápal.
„Tvoj kabát. Nie je ako ten starý, ale zvyšky z neho som použila ako podklad a našila som naň novú látku. Viem, že pre teba veľa znamenal.“ Prekvapene pozrel na mňa a potom naň. Rozložil ho a prezrel si ho tak.
„Čo je to.. za látku?“ Obliekol si ho.
„Je to špeciálna látka.“ Usmiala som sa. Bola som rada, že mu sedí. Ešte som mu ho na pleciach upravila. „Niektorí jej hovoria dračia. Nedá sa len tak niečím roztrhnúť alebo rozrezať.“ Dodala som. Trochu som od neho odstúpila a prezrela si ho. Sedel mu ako uliaty.
„Si.. samé prekvapenie.“ Usmial sa.
„No tak čo už.“ Zasmiala som sa. Prešiel ku mne a objal ma. Ostala som prekvapene stáť. Pustil ma a zahľadel sa mi do očí. Tak ako som stála na snehu, som bola presne na jeho úrovni.
„Si.. taká zvláštna.“ Zašepkal. „Aj teraz.. ako to že stojíš na snehu? A aj to... ten tvoj skok. Nič sa ti nestalo. Ty.. asi nie si len Sukuba, že?“ pousmial sa.
„Nie.“ Zasmiala som sa potichu. Zrazu ma bozkal. Nie len tak na pery. Ale vášnivo. Nebránila som sa. Objala som ho okolo krku a on si ma k sebe pritiahol. Čím ďalej tým viac sa to stupňovalo. Nechávala som sa tým unášať. Zastavil ma však ten veľmi známy pocit. Cítila som jeho dušu. Strhla som sa a odstrčila som ho od seba. Cítila som ako pod bundou sa mi zjavilo tetovanie. Triasla sa mi ruka. Ustúpila som a oprela som sa o strom. Snažila som sa upokojiť, ale nešlo mi to. Strašne som túžila po duši.
„Suky... si v poriadku?“ spýtal sa opatrne a chcel ku mne pristúpiť.
„Nie! Nechoď ku mne.“ Skríkla som a rozbehla som sa preč. Sledoval ma, predbehol a chcel zastaviť. Zastala som kúsok od neho a vzpriamila sa.
„Tak teraz ma počúvaj.“ Povedala som prísne a použila som svoje Sukubie schopnosti. Ostal stáť ako otupený. „Pôjdeš naspäť do chaty a zabudneš, že sa niečo také stalo.“ Povedala som. Otočil sa a odišiel. Vedela som, že to nebude trvať dlho a spomenie si. Musela som sa nejako upokojiť.. rozišla som sa do mesta.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
tuttyfrutyflavour
13. 2.febuára 2012 11:53
prečo je naňho taká??
Napíš svoj komentár