Ako som správne predpovedala. Polícia to uzavrela ako samovraždu. Takže som tu celý čas premýšľala nad tým, prečo ma chytili. Lepšie povedané, prečo práve mňa naháňali. Nemajú na mňa ani čiarku. Vo svojom registri nemám ani čiarku, ani pokutu za prekročenie rýchlosti. Vlastne, nemám vlastný záznam. Ja v podstate neexistujem. To ma však trápilo najviac. Nemohli ma len tak náhodou vybrať. Preto som sa rozhodla zmeniť si výzor. Prefarbila som si vlasy na blond a tetovanie som pomocou svojich schopností nechala zmiznúť. Síce sa mi veľmi páčilo, ale ak chcem ísť von, treba uskutočniť aj nejaké opatrenia.
Rozhodla som sa, že si to trošku preverím. Obliekla som si športové nohavice, tričko pod prsia a na to mikinu na zips a s kapucňou. Vlasy som si splietla do copu a prehodila si ich cez plece. Na hlavu som si dala kapucňu a obula som si tenisky. Vyzerala som, že si idem zabehať. Mobil a peňaženku som si dala do malej kapsičky na bok a vyšla som von. Zišla som rýchlo po schodisku a vyšla von zadným vchodom.
Posplietanými uličkami som sa dostala do starej časti mesta, kde prežívali skôr narkomani, gangy, mafiáni, a tak podobne. Nemusela som sa ponevierať práve medzi takouto zberbou, nepotrebovala som to, ale poznala som niekoho, kto vedel o hocijakom šuchnutí v tomto meste. Ak na niekoho hlavu vypísali odmeny, vedel o tom prvý. Zašla som do ošarpaného paneláku a na prízemí ma zastavila ochranka. Len, čo som zdvihla tvár od zeme a pozrela sa na nich červenými očami a so znamením na čele, už mi ustupovali a ešte mi džentlmensky otváral jeden z nich dvere. Nechala som svoje znamenie zmiznúť. Prešla som cez sprejermi popísanú chodbu a vošla cez záves do zadnej miestnosti.
„To už do akej ohavnosti si sa to presťahoval.“ Povedala som mu.
„Je zaujímavé, že nech sa snažím ako chcem, ty si vždy ku mne cestu nájdeš.“ Povedal otrávene, keď sa obzrel cez plece, kto to za ním prišiel.
„Vieš. Šuškanda o tebe sa nedá len tak prehliadnuť. Si síce jediný, kto má informácie o všetkom, čo sa kde zisťuje, ale aj o tebe sa veľa hovorí.“ Zložila som si kapucňu.
„Tak, čo chceš tento krát.“ Otočil sa na mňa a zahasil cigaretu. Vedel, že to neznášam. Bolo zaujímavé aký rešpekt som si dokázala pred ním vybudovať a to len v priebehu dvoch mesiacov. Iní sa sem museli priam plaziť. Mne ešte dvere dokorán otvárajú.
„Ale no, hádam ma nevidíš rád.“ Zasmiala som sa a sadla si do jeho kresla za pracovný stôl. Natiahla som sa po zapaľovači a len tak s ním šťukla až vyskočil plamienok. „Pekný zapaľovač.“ Usmiala som sa a zatvorila ho. Mal na sebe iniciálky P.R.
„Nechaj si ho. Čo chceš.“ Prísne sa na mňa pozrel.
„Ale, ale. To akým tónom so mnou hovoríš.“ Zamračila som sa na neho. Hneď mu zmäkol výraz a aj sa uvoľnil. Pozrel sa k dverám. „Nie, nikto by ti nepomohol. Tých dvoch testosterónom nabúchaných mám v malíčku. Takže láskavo mierni svoj tón.“ Mračila som sa naďalej.
„Myslím, že nájdeš niečo, čo by ma mohlo zaujímať.“ Povedala som po chvíli prívetivejšie a zapaľovač dala do vrecka. Využijem ho možno. Vzala som si dýku z jeho stolíka a pohrávala sa s ňou.
„No..“ začal rýchlo premýšľať a rozhliadal sa ako keby niečo hľadal. „Do mesta príde minister obrany vyskúšať nejakú hračičku pre vojakov.“ Podával mi papiere.
„Nezaujímavé.“ Očami som po tom prebehla. „To dávno viem. Ďalej.“
„Pár gangov tie zbrane už má, ak by si chcela, vedel by som ti zohnať náboje.“
„Hovorím. Nezaujíma ma to.“ Zamračila som sa zase a dýku hodila o stenu. Tesne ho minule. Len vystrašene na mňa pozeral.
„Nemám, inak nič nové.“ Povzdychla som si. Postavila som sa a pomaly k nemu prešla. Začal predo mnou cúvať až sa oprel o tú stenu. Prešla som úplne tesne k nemu. Bol o hlavu vyšší ako ja, ale zviezol sa na stoličku, ktorá bola vedľa neho. Rukou som sa oprela o stenu a na pravej som si prezrela manikúru, čo som si spravila. Jeden necht sa mi predĺžil a pohladila som ho ním popod bradu.
„Toľké sklamanie.“ Šepla som a trochu pritlačila.
„Niekto sa na teba pýtal.“ Zažmurkala som. Necht zmizol a ja som sa vzpriamila.
„To znie zaujímavo. Pokračuj.“ Vytiahla som dýku zo steny a odstúpila od neho o dva kroky, nech má priestor na dýchanie.
„Bol tu jeden upír a ešte zo dvaja chlapíci s ním. Pýtali sa na nejakú vrahyňu, ktorú by si mohli najať. Chceli len profesionálku. Nemal som na teba žiadny kontakt z čoho zostali evidentne sklamaní. Vypytovali sa, kde sa tak zdržiavaš, ale ani to som im nevedel povedať. Popravde som ani nevedel, že si stále v meste.“ Začal byť nervózny.
„Persy.. vieš, že si dokážem zistiť, či mi klameš alebo nie.“ Špičkou dýky som si prešla len tak po prste bez porezania a prísne sa na neho pozrela.
„Povedal som im, že si tu bola vypytovať len pre číslo nejakej schránky. To čo som ti dal. Pamätáš?“ číslo schránky? Aha. Už viem. Tie dokumenty, čo si odložil ten maník. Tie som dávno vybrala, ešte v tú noc.
„Kedy tu boli?“
„Pred týždňov a včera.“
„Boli tu dvakrát?“
„Áno. A viem, že sa tu ponevierajú po okolí. A hľadajú ťa.“
„Prečo?“
„To neviem.“ Prešla som k nemu aj s dýkou.
„Prisahám.“ Povedal roztraseným hlasom. Dýku som zabodla tesne vedľa neho do steny.
„Vieš, čo sa stane ak sa dozvedia, že som tu dnes bola, že?“ len na sucho prehltol. Potľapkala som ho po hlave. „Dobrý chlapec.“ Usmiala som sa a odišla som z tade.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tuttyfrutyflavour
4. 1.januára 2012 19:41
pekný príbeh
Napíš svoj komentár