Prebehla som si dvakrát niektoré trasy a potom sa zastavila na moste za mestom a sadla som si naň. Vietor mi sfúkol kapucňu a ja som sa zhlboka nadýchla. Prečistila som si poriadne hlavu. Chvíľu som tam posedela a potom som sa pobrala po jeho upevnení až hore na stredovú vežu, ktorá ho držala. Autá si ma ani len nevšimli. Však ako aj. Bola som v poriadnej výške už predtým. Vyskočila som ho, ale dlho som tam sama neostala. Z druhej strany tam vyskočil ten upír. Prekvapene sme na seba hľadeli. Ani jeden z nás tam toho druhého nečakala. Hneď sme sa postavili do obranného postoja.
„Chcem si len pohovoriť.“ Povedal zrazu. Zamračila som sa.
„Prečo by som ti mala veriť.“ Spravil krok vľavo a ja vpravo. Vytiahol zbraň. Napla som všetky svaly, ale on ju položil na zem. Rozosmiala som sa. „Vieš, že toto tvoje gesto je bezvýznamné. Hlavne keď obaja veľmi dobre vieme, že za zbraň sa môžeme považovať aj sami.“
„To máš pravdu.“ Posadil sa na kraj tej malej plošiny a rukami si chytil kolená. „Neprišiel som bojovať. Chcem sa len rozprávať.“ Teraz som bola na vážkach. Chcela som vedieť, čo odo mňa chce. Prečo ma prenasledujú. Ale na druhej strane som nevedela, či mu môžem natoľko dôverovať. Či nejako neupozornil svojich kamarátov a tí, len čo sa posadím, sa sem dovalia a zatknú ma zase. Ale prečo neriskovať. Žijeme len raz, či nie?
Posadila som sa a ruky dala tak ako on. Aby sme si na ne videli.
„O čom sa chceš rozprávať. Počula som, že si spovedal Persyho.“ Zasmiala som sa.
„No to bol ten najhorší typ na človeka, aký som kedy dostal. Ten chlap nemá o tebe vôbec páru.“ Prevrátil očami a zatváril sa znechutene.
„No vieš. To si treba vedieť zariadiť.“ Uškrnula som sa.
„Nemáš žiadny záznam ako by si neexistovala.“ Povedal zaujato.
„Nebodaj máš starosti so svojou upírskou identitou a prišiel si si po radu ako sa jej striasť?“ nadvihla som prekvapene obočie.
„Nie, nie.“ Rozosmial sa. „Skôr je ťa problém nájsť.“ Smial sa ďalej.
„Dobre. Číra náhoda spôsobila to, že sme sa tu stretli. Tak sa prestaňme správať ako v škôlke a prejdime rovno k veci.“ Zamračila som sa. Nechcela som tu byť s ním zase tak dlho.
„Volám sa Matt.“
„Teší ma.“
„A tvoje meno.“
„Povedala som. Nechoď zbytočne okolo horúcej kaše.“
„Si dievča, ktoré asi dlho neposedí, čo?“
„Práca je práca. Osobné voľno je o niečom inom.“
„Máš nejakú prácu?“
„Teba do toho nič nie je.“ Postavila som sa.
„Nie dobre. Posaď sa nazad, prosím.“ Keď som videla tie jeho oči modré ako nebo, som si nevedela pomôcť. Predtým som si ich nevšimla a keď bol pri mne blízko ich mal zakalené čiernou. Povzdychla som si a posadila sa. „Dávam ti pár minút. Spusti.“ Povedala som rezignovane.
„Mám pre teba pracovnú ponuku.“
„Pracujem len s overenými zdrojmi. Okrem toho, ako si mi ju chcel povedať, keď ste ma prv zatkli, proti mojej vôli držali a potom ešte naháňali?“
„Chcel sa s tebou porozprávať môj šéf, ale on sa nemôže len tak prechádzať po svete. Chceli sme ťa k nemu nejako dostať, ale dáko si sa nám vyšmykla.“ Pousmial sa.
„Fajn, pracovná ponuka, ktorú neprijímam. Ešte niečo?“
„Nevieš predsa ani o akú ponuku ide.“ Začudoval sa.
„Nepotrebujem momentálne žiadne pracovné ponuky. Som dobre zabezpečená na nejakú dobu, takže sa ozvi, tak.. o rok?“ postavila som sa. Naraz bol tesne predo mnou a držal ma za plecia. To som považovala za podraz. Vymanila som z jeho držania a dostala sa na opačnú stranu plošiny a vzala mu zbraň. Videla som, že zase chce ísť po mne, a preto som spravila vopred uhýbavú manéver, ktorý mi ale nevyšiel ako som chcela a naraz ma pritláčal o stenu. Pištoľ som stále stískala v ruke, ale zakvačil ma o niečo na tom vrchu stĺpu, kvôli čomu som sa nemohla od toho pohnúť.
„Tak kto je tu teraz profík?“ zasmial sa. Objala som ho pevne nohami a držala pri sebe. Len som sa uškrnula. „Čo ti je smiešne?“ nechápal, ale keď dopadli na neho prvé lúče slnka a mierne ho popálili, veľmi rýchlo pochopil. Snažil sa odo mňa dostať, ale ja som nepustila. V tom však strhol aj to, čo mňa držalo a rútili sme sa dole popri moste priamo do rieky. Chcela som sa ho pustiť, ale pre zmenu teraz držal znova on mňa. Videla som ako mu slnko na tvári vypaľuje drobné rany.
Padli sme priamo do vody. Nárazom na ňu, ma pustil, ale aj tak sme sa poriadne hlboko ponorili. Videla som ako začal plávať hore, chcela som aj ja, ale tá vec, čo ma držala hore a on ju vylomil aj s nami, sa o niečo na dne zachytila a ja som si ju nijako nevedela dať dole. Ostala som pod hladinou a nepomohlo ani to, že som si vyzliekla mikinu. Stále ma to za niečo držalo. V tom som si všimla, že pláva naspäť. Šiel priamo ku mne. Ja som už však nemala dosť kyslíku. Začal mi s tým pomáhať a nakoniec sa mu to podarilo, ale už som nevládala vnímať. Pritisol si ma k sebe a vtisol mi bozk. Donútil ma otvoriť pery a fúkol do mňa vzduch, čo mal pre seba. Chvíľu sme tak zotrvali a potom mi pomohol vyplávať hore. Nemohla som uveriť tomu, že mňa dostala voda. Asi sa dám zase na plávanie a zadržiavanie dychu. Doplávali sme na kraj a tam som ostala na štyroch a vykašliavala mierne vodu. Posadil sa vedľa mňa a presunul sa viac do tieňa.
Keď mi už bolo lepšie, som sa na neho pozrela.
„Ďakujem by stačilo.“ Povedal s úsmevom.
„Keby si ma tam len zložil a skočil si sám, nemusela by som ti za nič ďakovať.“ Zamračila som sa na neho.
„To bolo poďakovanie?“ prekvapene na mňa pozrel.
„Nič viac nedostaneš.“ Postavila som sa a vykročila som na slnko. Tam za mnou nemohol.
„Ešte sme neskončili.“ Povedal.
„Super. Mám z teba fakt radosť.“ Povedala som a rozbehla som sa preč.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár