Musela som, ale uznať. Bol fešák. Nepamätám si, že by som tak pekné oči už niekde videla. Stále som si ale nadávala za to, že som si tam sadla. Aj tak som sa na poriadok nič nedozvedela a len som si zaplávala a dostala... bozk. Keď som naň znova pomyslela, som pocítila ako mi stúpla horúčava do líc. Nikto sa už poriadne dlhú dobu nedostal ku mne tak blízko. Iba v boji. Každého som len za nejaký dotyk dobre že nie neprizabila. Ale on. Dobre. Zachránil mi tým život, ale prečo potom pokračoval. Prečo som sa ja od neho neodkopla a neplávala sama hore? A tiež bola pravda, že sa ku mne nikto tak dlho už nesprával. Prečo som ho nezabila, keď som mala tú najlepšiu príležitosť? Stačilo, keby som použila trochu svoje schopnosti a nedostal by sa so mnou z toho slnka, nech by sa sebe viac snažil. Ale ja som to nespravila. Niečo mi to nedovolilo.
To, že som ho stretla mi robilo len samé problémy. Musela som sa ho nejako zbaviť. Mala som sa presťahovať do toho druhého mesta. Mám dosť peňazí. Nepotrebujem prijať prácu najbližší rok. Dám si pauzu od všetkého a budem sa len zabávať.
Zbalila som si veci a hodila ich do svojej tašky. Prezrela som celý byt, či som niekde nenechala po sebe nejaké veci a stopy. Akurát keď som chcela zijsť dole do auta mi ale začal zvoniť mobil. Hodila som veci do kufra v aute a až po tom som zodvihla.
„Áno?“ posadila som sa do kufra a tak som zatvorila dvere.
„Dobrý deň.“ Ozval sa môj kvázi manažér.
„Prepáčte, ale najbližšie ponuky nemám v pláne prijať.“ Povedala som a pretisla som sa medzi sedačkami z kufra von a rozvalila som sa na ne.
„Myslím, že táto vás bude ale veľmi zaujímať.“ Nechala som ho teda nech hovorí. „Jedná sa o veľmi dobre zaplatený kšeft a myslím, že to pre vás bude aj trochu oriešok... Nie že by som vás chcel nejako uraziť.“ Pousmiala som sa nad tým ako sa hneď ospravedlňoval.
„No dobre. Dajme tomu, že ma to bude zaujímať.“
„Takže ako obvykle. Pošlem vám len číslo schránky.“ Povedal a zložil. Pozerala som sa na strop auta. Nechcela som síce prijímať ponuky, ale prečo si neurobiť jednu rozlúčkovú.

Presne ako vždy. Večer som sedela na parapete a prišla mi SMSka s číslom schránky. Problém bol ale v tom, že schránky sú teraz strážené a je to zatvorené. Prečo si sakra nemohol pohnúť a nachystať to skôr? Obliekla som sa športovo a rozhodla sa, že si po to aj tak zájdem. Vyšla som von a rozbehla som sa ulicou. Zbehla som do najbližšieho metra a tesne prebehla dverami. Nechcelo sa mi dnes utekať nakríž mestom. Počas jazdy som premýšľala, čo to môže byť za nepohodlného človeka, že sa ho chcú tak zbaviť. Po väčšine som sa tým vôbec nezaoberala. Stačilo mi, že mi zaplatili a spravila som, čo chceli. Ale teraz znel kúsoček naliehavo aj s tým, že ako hovoril o tej sume, sa zdá, že to bude poriadny balík.
Vystúpila som na opačnej strane mesta a vybehla hore. Tie schránky, do ktorých mi to dával, sa nachádzali na pošte. Bolo to zvláštne miesto, ale dobre nenápadné. Denne tú jedno schránku využije občas aj päť ľudí a nik si toho nevšimne. Chodievajú sem starí, mladí, vysoko postavení aj tí úplne na dne spoločnosti. Teraz bola samozrejme zatvorená. Chvíľu som stála pred jej dverami s rukami vo vreckách. Okolo nechodili vôbec žiadne autá. Vnútri som nikoho nevidela. Von neboli ani len kamery. Obišla som si budovu celú a nakoniec vyliezla po starom požiarnom schodisku hore. Občas som si musela aj zaskákať, lebo miestami už ani nebolo. Vyšla som hore na strechu a pozrela sa na výťahovú šachtu. Nasadila som si čierny rukavice a odmontovala klimatizačnú jednotku. Opatrne som sa chytila lana a začala som sa pomaly spúšťať dole. Skrinka, v ktorej som mala ja svoje veci, bola na druhom poschodí. To čo som však nečakala, bolo to, že niekto nastúpi do výťahu a bude sa chcieť niekam vyviesť. Výťah sa pohol. Musela som rýchlo uvažovať, čo spraviť. Skočiť som naň nemohla. Hneď by zistili, že tam niekto je. Začala som rýchlo liezť dole a keď som došla na výťahovú kabínu, som si na ňu ľahla a čakala, kde výťah zastane. Vyviezol ma naspäť znova hore a ešte že šťastena mi bola dnes naklonená. Medzi výťahovou kabínou a stropom šachty bol priestor akurát na moje telo. Musela som vytrvať v tejto polohe, kým ten kto sa vyviezol hore, pravdepodobne niekto so strážnej služby, sa vráti a zvezie zase dole.
Trvalo to pár minút. Už keď som zvažovala, či vleziem do kabíny a zbehnem po schodoch, sa výťah pohol a zastal na druhom poschodí. Otvorila som kabínu zvon a vliezla som dnu. Porozhliadla som sa. Nikde som ho nevidela. Prebehla som k radom skriniek a rýchlo na ne vyliezla. Rozhliadla som sa. SBSkár prešiel poschodie a išiel na ďalšie poschodie. Našla som skrinku s číslom 299. Zoskočila som dole a otvorila ju kľúčikom schovaným na jej kraji. Otvorila som ju a vybrala z nej ruksak. Dala som si ho na chrbát a zatvorila skrinku. Kľúčik som schovala tam, kde bol a rozbehla som sa k výťahovej šachte. Výťah mieril znova dole. Musela som sa dostať z tadeto inou cestou. Keď v tom sa strhol poplach.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár