Pokrčila som kolená a doskočila do kotúľa. Nepodarilo sa to priam tak ako som chcela ale aspoň som si viac neublížila. Rozbehla som sa uličkou a otočila sa až keď som bola dosť ďaleko. Budova bola v plameňoch. Niekto ju zapálil.
„Si dobrá. Nečakal som, že sa z tade dostaneš takýmto spôsobom.“ Ozvalo sa za mnou. Otočila som sa. O stenu sa tam opieral Matt.
„Dosť chabý pokus, ale tak začiatky sú ťažké.“ Uškrnula som sa a vydala sa pomaly ďalej.
„Čo tým akože myslíš?“
„Že si smiešny.“ Pokrčila som plecami.
„Čo máš v tej taške?“ chcel sa jej chytiť ale vykrútila som mu ruku. „Asi je to dôležité, keď si nemohla počkať do rána a vziať si to ako normálny človek.“ Uškŕňal sa a pritiahol si ma k sebe. Dívala som sa mu do očí z takej blízkosti, že stačil kúsok a naše pery by sa dotkli. Ostala som bez dychu stáť. Stále sa usmieval a v tom som si všimla ako sa mu rozširujú zreničky. Prudko som sebou trhla a jednu mu vlepila. Rozbehla som sa rýchlo od neho preč. Chcel mi nahliadnuť do mysle. On si ma priťahoval! Zmizla som v metre a viezla som sa domov. Neprenasledoval ma. Buď toto celé bral ako hru, alebo ostal v šoku, že som ho stihla ešte prerušiť. V tomto momente mi to bolo jedno.
Hneď ako som prišla domov som tašku hodila na posteľ a odišla som do kuchyne. Z chladničky som vytiahla vínnu fľašu, ale obsah jej nebol víno, aj keď takú farbu mal. Potrebovala som sa trochu vzpružiť a nič iné to lepšie nedokázalo. Nechápala som tú jeho drzosť. Bola som z nej tak vykoľajená, že môže byť rád, že dostal len facku. Nervózne som chodila hore dole po byte a úplne som zabudla na prácu.
Jeho vôňa, spôsob akým sa so mnou rozpráva, správa sa ku mne a všetko! Nervózne som udrela po stole, až som sa zľakla, že som ho rozbila. Potrebovala som sa vyventilovať. Bola som poriadne hlúpa, že som vzala túto prácu! Mala som odísť a urobiť bodku za týmto. Otočiť list a tváriť sa, že sa nič nestalo. Znova nájsť neskôr nejaký spoľahlivý zdroj a pracovať preň.
Otočila som sa a pozrela sa na posteľ. Bola tam tá taška. Fajn. Spravím, čo chcú a aj keby mi ponúkali neviem koľko miestnu sumu, tak odchádzam!
Matt
„Čakáš, kedy ti usekne palicu?“ opýtal sa ma Sam.
„Prečo?“ zasmial som sa a napil sa z fľaše.
„Provokuješ ju a ešte sa jej šprtaj do práce a fakt ťa budem hľadať niekto zmrzačeného alebo už iba popol z teba.“ Rozosmial sa aj on.
„Len sa snažím, aby sme ju dostali na našu stranu.“
„Dobre, ale hádam s ňou nechceš byť za zle.“
„Myslím, že sa to nedá.“
„No tá dnešná facka ti dobre sadla. Si si sánku priam naprával. Keby nebolo nej, tak by si hneď bežal za ňou. Dievča vie ako udrieť.“
„Mal by si si pri nej dávaj veľký pozor.“ Pozrela na mňa ustarostene Alexis. Samova zverenkyňa. Ja som svoju ešte nedostal. Vedel som, že si tu relatívne užívajú prázdniny. Čaká sa akurát na mňa. Musím ju nejako dostať ku nám. Lenže ja stále neviem ani jej meno! Ale súhlasil som, že ranu mala dobrú. Nečakal som takú silu od nej. Zaslúžil som si to ale. Bol som hlúpy, keď som si myslel, že by som jej dokázal nahliadnuť do mysle. Nedokázal som sa odpútať od tej myšlienky. Prebrala ma až vylomená sánka. Keby mi Alexis dala jednu po hube, tak by som to ledva ucítil. Ale ona? Wau...
„Čo máš v pláne ďalej?“ opýtal sa ma Sam.
„Zatiaľ neviem.“
„Prišiel si na to, kde býva aspoň?“
„Snažil som sa, ale mám pocit, že akonáhle som blízko sa presťahuje. Vie presne, čo má robiť, aby sa zbavila prenasledovateľov. Určite takto nežije len zo dva tri roky.“ Pokrútil som nad tým hlavou.
„No dobre. Ale my sme cvičení na takéto. Musíme prísť na plán.“
„My?“ začudoval som sa.
„Už ma nebaví sa pozerať na tie tvoje chabé pokusy. Stále ju podceňuješ. Aj na tom moste. Ako si mohol prestať sledovať čas? Keby si ju od toho nedostal, ona by ťa nepustila, tak čo by si robil?“
„Myslím..“
„Nie prestaň myslieť. Som si istý, že ona by ťa kľudne tam nechala zoškvariť a potom sa dostala z toho, na čo si ju tam zavesil a v pohode by odkráčala ako keby sa nič nedialo.“
„To je až taká zlá?“ opýtala sa Alexis.
„Nie.“ Povedal som.
„Áno.“ Zamračil sa Sam.
„Ale tak prečo ju potom chce šéf ku nám?“ nerozumela a videl som, že ju Sam vystrašil.
„Ona nie je až taká zlá. Len neznáša sa asi keď ju niekto prenasleduje a furt otravuje... Má asi rada svoj pokoj.“
„Je to len relatívny pokoj, keď tak nad tým pouvažuješ.“
„Rozkaz je ale rozkaz. Šéf sa s ňou chce porozprávať, tak je jedno prečo. Musíme ju k nemu dostať.“ Pozrel som sa na Sama a prikývol. Začali sme skladať nejaký plán. Problém bol v nedostatku informácií. Aj keď sme si mesto prebehli niekoľko krát stále som mal pocit, že nám niečo uniká. Niečo podstatné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár