Dva týždne som toho chlapíka sledovala. Študovala jeho rozvrh a všetko, aby som sa vedela prispôsobiť jeho spôsobu žitia a vymyslieť najlepší spôsob ako sa ho zbaviť. Prišla som na to, že je to čistý blázon do chémií a mutácií. Robil pokusy na hocičom, čo mu prišlo do ruky. Až priam nechutné občas. Na moju smolu som bola aj svedkom ako pitval človeka zaživa, aby zistil, čo jeho vzorce na ňom dokázali urobiť. Nepozeralo sa mi na to priam ľahko. V tejto hale, kde mal druhý hlavný stan, bol ale zraniteľnejší ako v tej prvej. Už po prvom týždni som pochopila, že to nebude taká hračka, ako to bývalo predtým.
Už som chcela zliezť dole a pripraviť sa na plán C, ktorý mi teraz pasoval asi najviac z tých piatich, nad ktorými som uvažovala, keď som si všimla auto. Schovala som sa vyššie na streche a cez strešné okno opatrne nazrela dnu. Toto už šlo znova kúsok mimo plán. Všetko sa však zmenilo, keď som videla koho vytiahli z toho auta. Keby to bolo len to dievča v pohode, ale za ňou vytiahli Matta a hodili ho na zem. Nehýbal sa, ale rozhodne nebol mŕtvy. Asi ho len omráčili železníkom, alebo tak nejako. Jedna časť mojej mysle sa priam tešila z toho, že si aspoň trochu vytrpí, ale druhá.
Niekto vedľa mňa doskočil. Prudko som sa otočila a namierila na neho zbraňou, čo som mala v puzdre na neho. Hneď zastal a zdvihol ruky.
„Som s nimi.“ Šepol. Zamračila som sa.
„S kým?“ nechápala som.
„S Mattom. Som Mattou kamarát.“ Povedal.
„To na teba tiež nevrhá dobré svetlo.“ Prevrátila som očami a odložila zbraň. Pozrela som sa oknom dnu. Dievča pripútali k stoličke a Matta položili na stôl. Toto nie je dobré. Vzala som si tašku a rozišla som sa po streche. Toto chce bleskurýchli plán F. Všimla som si, že ten jeho kamarát ide za mnou. Otočila som sa na neho.
„Na amaterizmus nemám čas.“ Povedala som úprimne. Prekvapene na mňa pozrel.
„Aj tak idem s tebou.“ Zamračil sa. Mykla som plecom.
„Nezodpovedám za teba ani ti nepomáham.“ Povedala som mu už chrbtom otočená. Prešla som k niečomu, čo vyzeralo ako komín. Vedela som kam to mieri. Toto je dosť veľký risk, ale najrýchlejšia cesta. On sa tade pravdepodobne neprepchá. Prepla som si lepšie vlasy a nasadila som si kapucňu. Otočila som sa a odkráčala od toho. Zatiaľ som si lepšie pozapínala bundu a tašku som si preložila dopredu na brucho.
„Ako sa chceš dostať dnu?“ opýtal sa ale keď sa otočil od komína už som na neho bežala. Stuhol a vyzeral, že sa chce uhnúť, tak som pridala. Odrazila som sa od jeho chrbta ako sa zohol a šípkou skočila dole do komína. Ako som letela dole som z rukávov vytiahla dva kunaie a zaryla ich do steny. Modlila som sa, aby to zastalo skôr ako si roztrepem hlavu.
Zastala som tak dva milimetre od podlahy. Pomaly som otvorila oči. Vydýchla som si a prach sa rozvíril. Keby som šla nohami, by som nevidela, kam môžem zaryť kunai a mohla by som vletieť tam o dosť prudšie. Oprela som sa viac o kunai a vyrovnala ruky. Zaprela som sa nohami a spravila stojku a opatrne sa zohla a vyšla som do miestnosti. Oprášila som sa a preložila si tašku. Chcela som sa pohnúť ďalej, ale začula som rachot z komína. To nemyslí snáď vážne? Odstúpila som od neho a v tom zletel nohami na dno. Buchol si hlavu o stenu a nohy ho neudržali a sadol si ešte aj do tej špiny. Keď sa prach dovíril som si zložila masku z úst.
Rozbehla som sa ďalej akonáhle sa z tade vypratal. Síce som povedala, že sa nebudem starať o to, či to prežije, ale zase. Nie som bezcitná. Chce zachrániť kamaráta. Prebehla som miestnosťou. Keď sme boli v polovici som sa strhla.
„Čo sa deje?“ nechápal a vrátil sa ku mne.
„Kvôli tebe to teraz nestíhame!“ okríkla som ho. Rýchlo som sa obzerala keď som si všimla výklenky v strope. Tam sme sa ale obaja vopchať nemohli. Asi pochopil a rýchlo ma zdrapil. Začala som namietať, ale skôr než som mu stihla jednu uťať za to, že sa ma chytil, ma položil na zem v inej chodbe. V chodbe, kde sme predtým stáli sa prehnal prúd ohňa. Pozrela som sa na neho a kývla hlavou.
„Poďakovať by si sa mohla.“ Zašomral.
„Nemusím sa. Výklenok, ktorý tam bol, by stačil pre mňa.“ Povedala som za behu.
„Aha.“ Pochopil. Hľadala som iné východisko, len preto, že on by to nestihol. Ja by som sa schovať mala kam. Prebehli sme krátkou chodbou a na jej kraji som zastala. Plány som mala v hlave. vedela som presne kedy prejdú stráže. Napočítala som do desať a potom sme sa rozbehli druhou chodbou do výťahu. Vo výťahu som rýchlo zvrchu otvorila kabínu a vyšla do nej. Jeho som potiahla a zatvorila ju akurát vtedy, keď sa stráže vošli naspäť a išli znova hore.
„Som Sam.“ Šepol a podal mi ruku. Nechápala som tú ich záľubu sa stále predstavovať.
Keď výťah zastal sme vošli do kabíny a vyšli ešte o jedno poschodie vyššie. Nachádzali sme sa v tej hale, kde boli tí dvaja. Len čo sa otvorili dvere, sme vedeli, že to nebude ľahké.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár