„Fajn. Ste doma, tak otvorte portál a môžete ma vysadiť na najbližšej diaľnici.“ Povedala som mu.
„Otvárať ti ho nebudeme.“ Stále sa usmieval. Mal aj dôvod. Chceli ma dostať priamo sem a aj sa tak stalo. Doparoma! Keď videl ako sa tvárim sa usmial ešte viac.
„Vítam vás naspäť.“ Zjavil sa tam nejaký chlapík. Zdal sa mi povedomí. Niekde som ho už videla. Vystúpila som z auta a zložila z hlavy kapucňu.
„Vitaj Suky.“ Usmial sa na mňa. Zasmiala som sa. Už som vedela z kade.
„Stačilo povedať, že ide o vás. Prišla by som aj dobrovoľne.“ Samovi zmizol úsmev z tváre a nechápavo pozeral.
„Vy sa poznáte?“ spýtala sa Alexis.
„Suky pracovala pre môjho brata.“ Objasnil Daniel.
„Takže sa voláš Suky?“ opýtal sa Sam s malým úsmevom.
„Nie.“ Uškrnula som sa. „Suky je prezývka.“
„Tak ako sa potom voláš?“ spýtal sa. Chcela som niečo povedať, ale Daniel ma predbehol.
„Základné pravidlo. Žiadne mená a keď už je nutnosť falošné.“ Usmial sa.
„Presne tak.“ Opätovala som mu úsmev. „Tú vašu úchylku sa mi predstavovať pravými menami stále nechápem.“
„Suky mohli by sme si pohovoriť hore u mňa?“ opýtal sa ma Daniel.
„Mohli.“ Zamkla som auto a odišla s ním do jeho kancelárie. Sam zatiaľ odtiahol niekam Matta, ktorý bol stále mimo.
Jeho kancelária bola veľká. Nachádzali sme sa stále v tej istej budove ako bola tá garáž. Prešla som k oknu a pozrela som sa von. Komplex vyzeral ako škola niekde. Z toho miesta, kde som bola ja som videla niekoľko menších budov a potom dve ubytovne. Bolo to skoro ako predtým.
„Vidím, že kopíruješ bratovu školu.“ Povedala som.
„Nie tak presne. Toto je jeho škola. Prezval som ju potom čo...“ odmlčal sa. Zamračila som sa.
„Prečo si ma dal vyhľadať?“ otočila som sa na neho a sadla som si vedľa neho na pohovku.
„Snažím sa zozbierať starý tím. Si zatiaľ jediná koho som našiel.“
„Tým tvoj zoznam aj končí. Nik ďalší už nie je.“
"Hovoríš to preto, lebo je to ďalšie pravidlo, ktoré ste mali? Každý sám za seba?" opýtal sa ale ja som mlčala. Myslel si správne, ale povedať som mu to nemohla.
„A čo chceš so mnou?“ spýtala som sa po chvíli ticha.
„Chcem, aby si tu ostala. Ako predtým, študovať, trénovať, učiť.“ Zasmiala som sa. Nechápavo sa na mňa pozrel.
„Vieš presne akú profesiu momentálne vykonávam. Aj napriek tomu ma chceš sem prizvať?“
„Samozrejme. Patrila si do elity. Tvoja pomoc a skúsenosti sa tu zídu.“
„Vieš, že nie som vôbec spoločenská.“
„Bývala si.“
„Už nie som.“
„Nemusela by si sa neustále sťahovať. Môžeš tu nájsť seberovných. Prečo sa tomu tak brániš?“
„Lebo nič nemôže byť tak ako predtým, čo na tom nerozumieš?“ zvýšila som trochu hlas. Uvedomila som si, že som dala na sebe znať asi viac ako by som chcela. Upokojila som sa a prehrabla si vlasy.
„Akú tu máš zostavu?“ všimla som si ako sa nadchol, keď som sa ho to spýtala.
„Je tu pár démonov, Sukubu tu mám len jednu, ale tá je na začiatkoch. Mohla by si ju naučiť ako sa čo má správne robiť. Je tu niekoľko upírov, ktorí majú vlastnú ubytovňu aj vyučovanie, zvyšok tvoria ľudia so schopnosťami. Je nás tu tak asi okolo tristo.“
„To nie je tak zlé. Máš aj inde školy?“
„Vytvoril sa nový systém. Sme prepojené asi štyri školy. Riaditelia tvoria radu a všetci sa im zodpovedajú, aby sa predišlo udalostiam... nám už známym.“
„Rozumiem.“
„Tak čo na to povieš?“
„Na skúšku.“
„Rok?“
„Dám tomu rok. Potom uvidím. A čo tá Sukuba?“
„Môžeš s ňou mať izbu. Ale prosím. Nesprav z nej vrahyňu.“
„Vidíš. O tomto som tu hovorila.“ Postavila som sa. „Nemôžeš odo mňa chcieť, aby som potláčala to, čo som.“ Zaštrngala som pazúrmi. Úplne som zabudla že ich stále mám. Nechty som mala už dávno krátke ale nezložila som si tie kovové. Zamyslene som ne chvíľku pozerala. Potom som ich zložila a dala do vrecka.
„Nebudem. Len my sme na dobrej strane.“
„Nevieš nič o tom, čo som robila.“
„Matt hovoril, že nie si veľmi príjemná.“ Zasmial sa.
„Sa čuduješ, keď za mnou liezol?“ prevrátila som očami.
„Dobre. To je jedno. Presťahujem ti veci a môžeš tu rovno ostať.“
„Mám ich v aute.“ Mávla som nad tým rukou.
„Tak ti môžem doplniť tvoj šatník.“
„To, že ty by si mi vyberal veci, je trochu desivá predstava.“
„Tak to spraví moja žena.“ Mávol nad tým rukou.
„To už je trochu lepšie.“
„Dobre. Dám ti číslo ubytovni a vysvetlím ti ako to tu funguje.“ Povedal a rozišli sme sa po moje veci.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár