„V piatok si nebola v škole.“ Povedal.
„A?“ spýtala som sa ho trochu nechápavo.
„No, rozhodlo sa na poslednú chvíľu, že ideme na exkurziu, do nejakého múzea v druhom meste.“
„A to si mi nemohol napísať?“
„Nedala si mi na seba ani číslo, na facebooku neexistuješ.“
„Aha... prepáč.“ Povzdychla som si a otočila sa k autu, z ktorého som akurát vystúpila. Zložila som si tašku z pleca a otvorila ju. Vybrala som z nej učebnice a zošity, akurát jeden som tam nechala čistý.
„Nechceš?“ spýtala sa ma Miley a z palubnej dosky vytiahla fotoaparát.
„Beriem.“ Zasmiala som sa a vložila ho do tašky. Ešte som skontrolovala, či tam mám všetko potrebné a rozlúčila som sa s Miley.
„Dnes vyzeráš byť celkom dobre naladená.“ Usmial sa na mňa TJ, keď odišla Miley.
„Ak chceš, svoj prístup hneď zmením.“ Zaškerila som sa.
„Nie, nie, len to nie prosím.“ Rozosmial sa. Usmiala som sa na neho a zavesila som si na plece svoju tašku na bok.
„A o čo som ešte prišla v piatok?“ všimla som si, že k nám miery autobus.
„Nič také. Strašná nuda tam bola bez teba.“ Usmial sa.
„Bezo mňa?“ pozrela som sa na neho prekvapene.
„Hej.“ Zasmial sa na mojom výraze. Počkali sme kým pri nás zastal autobus a učiteľka si nás všetkých spočítala. Potom nás pustila si ísť sadnúť dnu. Samozrejme sa všetci tlačili dozadu. Ja som si spokojne počkala, kým všetci nastúpia a sadla som si dopredu hneď za vodiča. TJ si išiel sadnúť dozadu s kamarátmi. Nemala som mu to za zlé. Ja som sa tam spokojne usadila a zapla som si MP-trojku. Trochu som si potiahla vyššie arafatku a sledovala ako ideme pomaly mestom.
Niekde v polovici si mne prisadol TJ. Zložila som si sluchádka a spýtavo na neho pozrela.
„Vzadu je už nuda. Nechceš si pozrieť nejaký film?“ opýtal sa a z tašky vytiahol obrazovku.
„Čo máš v ponuke?“ opýtala som sa.
„Upíry verzus vlkolaci.“ Uškrnul sa.
„Mám sa naučiť nové ťahy?“ spýtala som sa šeptom a pokúšala sa nerozosmiať.
„Môžeš.“ Zasmial sa a zapojil tam moje slúchadlá a do druhého portu dal svoje. Pustil film. Samozrejme štan-dardne na začiatku sa všetko prezradilo. Hlavná hrdinka bola vlkolak a zamilovala sa do upíra. V našej realite by to nebolo možné. Tam to bolo tak spravené, že ak by ho náhodou uhryzla, tak sa nič nestane, ale u nás je to dosť vážne a vôbec sa to nehojí dobre. V tom mi napadlo ako je to pri Lykanoch. Vytiahla som svoj mobil a vyťukala do neho správu.
„Ak pohryzieš upíra, čo sa stane?“ a podala som ho TJovi. Prv nechápal, ale potom moju správu vymazal a napísal tam svoju.
„To nemám poňatia. Sam tvrdí, že by to nemalo mať také účinky ako vlkolačie uhryznutie.“ Prečítala som si správu. Nemalo by mať. To je dosť hazard. Vymazala som to a pozerala ten film ďalej. Bolo to na spôsob Rómea a Júlie. Keď som počúvala všetky tie myšlienky jeho a jej, začalo mi byť z toho smutne. Nedokázala som to počúvať. Vytiahla som si svoje slúchadlá a zapojila si ich do svojho prehrávača.
„Čo sa deje?“ TJ mi zložil slúchadlá a nechápavo na mňa pozrel.
„Nič.“ Zašepkala som cez šatku. Stiahol mi ju nižšie.
„Maya?“ trochu som ostala prekvapená z tej jeho odvahy. Zložil mi slúchadlá aj potiahol šatku. „Hej, Maya?“ zasmial sa.
„Nie.. naozaj nič...“ pokrútila som hlavou. Povzdychol si a pozeral film ďalej. Bol síce môj kamarát, ale ani s Lizy som sa s niektorými vecami nezdôverila.
Do mesta sme došli tesne pred obedom. Zaparkovalo sa vedľa múzea na veľkom parkovisku. Spolu ako skupina sme vošli do múzea. Vyzeralo veľmi staro a kde tu bolo poskladané lešenie a rekonštruovali opadnuté miesta. Zvnútra vyzeralo ale nádherne.
„Takže žiaci.“ Upútala našu pozornosť dejepisárka „Múzeum si môžete prechádzať individuálne, dostane dotazníky, ktoré mi vyplníte. Bude od nich závisieť vaša koncoročná známka z dejepisu a dokonca aj s biológie.“ Povedala. Všetci sa čudovali.
„Myslela som si, že si to s tým sťahovaním rozmyslela.“ Zašepkala som a pousmiala sa nad tým.
„Zas si niekomu čumela do mysle?“ opýtal sa ma šeptom TJ.
„To som ani nemusela. Myslela na to tak intenzívne, že by som potrebovala MPtrojku, aby som to nepočula.“ Zasmiala som sa potichu. Fakt sa nás chcela tak rýchlo zbaviť. Rozdala každému dotazník a potom si vybral každý smer, ktorým sa uberie. Väčšina sa vybrala hneď na prvé poschodie, takže pre mňa ostávalo prízemie. Nechcelo sa mi ešte aj tu nasledovať skupinu.
„Smiem sa pridať?“ spýtal sa TJ s úsmevom.
„Ak to zvládneš.“ Zasmiala som sa a vybrali sme sa do ľavého krídla na prízemí. Vošli sme cez veľké dvere a zatvorili ich za sebou.
„Tak... čo bolo s tebou v autobuse?“ spýtal sa ma.
„Myslím, že sa tu nemáme baviť, ale pracovať na úlohách.“ Povedala som mierne odmerane a prezrela si, kde nájdem otázky k tejto oblasti. Omg, to koľko otázok sem naskladala?
„No tak May. Videl som, že ťa niečo trápilo.“ Zastavil ma a postavil sa predo mňa. Uprene mi pozeral do očí. Nedokázala som im uhnúť.
„Len... reči o láske moc nemusím..“ trochu som zaobalila pravdu.
„Prečo?“ nechápal.
„To nepochopíš.“ Uhla som mu pohľadom. Chytil ma za bradu a natočil mi naspäť môj pohľad na neho. Ostala som ako obarená. Dotýkal sa ma. Mal tak zvláštne teplé prsty. A v tom mi vtesnal bozk na pery. Moje telo zareagovalo skôr než som si to ja stihla uvedomiť. Vylepila som mu takú facku až niečo prasklo. Otriaslo to ním, ale ustál to. Šokovalo ma jeho správanie aj vlastné, až som zabudla dýchať. Oči dokorán a hľadela som len na neho. Napravil si sánku ako nič a utrel si krv, čo sa mu chcela pustiť cícerkom po brade. Voňala tak zvláštne. Určite nie tak lákavo ako ľudská. Bez slova sa na mňa pozeral a ešte skúsil pár grimás, kým sa mu pravdepodobne dobre zahojila sánka.
„Nabudúce ma varuj, že sa mi chystáš jednu uťať.“ Pošúchal si líce a sánku.
„Ja som mala z kade vedieť, že čo ty chceš spraviť?“ konečne som sa po neviem koľkých minútach pohla.
„Tak... bolo to spontánne a .. myslel som si.“
„Zle si si myslel! S tebou to nemá nič spoločné! Sme len kamaráti!“ zvýšila som na neho mierne hlas.
„Prepáč.. ja... asi som si trochu nahováral.“
„Trochu?!“ vyvalila som na neho oči a pokúsila sa nejako upokojiť. „Akože... nie si na zahodenie... to nie.. ale.. vnímam ťa len ako kamaráta, nič viac.“ Povedala som úprimne a už pokojne.
„Chápem.“ Usmial sa na mňa. Pomaly sme sa rozišli hľadať odpovede na tie otázky. „Ale máš fakt dobrú ranu.“ Uznal po chvíli.
„Ďakujem.“ Zasmiala som sa.
„Som to ani nečakal.“ Rozosmial sa. Vyzeral byť s tým naozaj v pohode. To ma potešilo. Vytiahla som foťák a odfotila som jednu skameleninu.
„Čo si ju nepamätáš?“ podpichol ma.
„Ha, ha, ha. Zas toľko rokov nemám hej.“ Vyplazila som mu jazyk.
„A.. koľko máš teda rokov?“ opýtal sa zrazu, keď som konečne našla tie otázky v tých papieroch. Prekvapene som sa na neho pozrela.
„To v dotazníku nie je.“ Zvrtla som to na vtip. „Prečo ťa to zaujíma?“
„Len tak.“
„Môžeme sa o tom niekedy porozprávať, ale myslím, že tu na to nie je vhodné miesto.“ Šepla som a zaškrtala som pár odpovedí, čo som si už cestou všimla. Rýchlo ich odpísal odo mňa a vybrali sme sa ďalej.
Celé múzeum bolo zvláštne zariadené. Na prízemí boli mineráli, vodstvo krajiny a ryby, na prvom poschodí preparované zvieratá a na vrchu boli dejiny. Asi sme si to s našimi spolužiakmi nejako vymenili, lebo keď my sme mierili na druhé, oni mierili z tade už preč.
„Tu môžeš aspoň naznačiť.“ Zasmial sa TJ a prechádzali sme pri prvých nálezoch o predkoch Homo sapiens. Len som nad ním pokrútila hlavou a prechádzala ďalej. Bol tu vypracovaný kompletný vývoj ľudstva. Všetky dôležité medzníky, vynálezy, objavy, všetko. Bolo tým zabraté celé poschodie.
Zastala som pri jednej vitríne a zapozerala sa tam na tie fotky. Tú loď som dobre poznala. Titanic. Bola tam nafotená z móla ako odplávala. Ľudia tam stáli a mávala na všetky strany. Všade fanfáry a oslavy a čo sa stalo päť dní na to ako 10. Apríla 1912 vyplávala?
„May?“ šepol pri mne TJ.
„Na tej lodi sme mali byť aj my.“ Šepla som.
„Kto my?“
„Ja a môj otec. Nestihli sme to kvôli tomu, že som sa dostala zase do prúšvihu a musel ma z neho vysekávať. Mali sme pokračovať v našej ceste po svete.“ Povedala som a radšej sa od toho pohla ďalej. Posadila som sa na lavičku a vytiahla ceruzku spoza ucha a začala vypĺňať otázky. Od tohto momentu som mala všetko zafixované, takže som nepotrebovala nazerať do tých vitrín.
Zrazu mi ju TJ zobral. Posadil sa vedľa mňa.
„Tvoj otec?“
„Vtedy... som ešte nebola...“
„Aha.“ Pochopil. „Koľko si mala rokov.“
„Asi tak.. pätnásť..“ nebola som si istá.
„A mama?“
„Umrela, keď som sa narodila.“ Vzala som mu tú ceruzku a doplnila rýchlo pár odpovedí. „Fajn, dosť histórie, odpíš si.“ Dala som mu to a išla som sa prejsť. Aj napriek tomu, že som to vôbec nechcela, išla som si pozrieť ostatné. Nad niektorými som sa pousmiala a na niektoré som sa nemohla ani pozrieť. Svetové vojny boli asi najhoršie. To skrývanie mi naháňa hrôzu doteraz. Ak by ľudia zistili, kto sme... lovci by to využili ako vtedy a znova by sa to opakovalo.
Keď som sa vracala naspäť som si všimla TJa stáť pri jednej vitríne. Prešla som k nemu a pozrela sa, na čo tam tak hľadí. Vývoj tetovania.
„Nebodaj nad nejakým rozmýšľaš.“ Šťuchla som ho do ramena a zasmiala sa.
„Nie len pozerám ako sa to kedysi robilo, ale to týmto bambusom nechápem.“ Ukázal naň prstom.
„Čo na tom nechápeš?“ zamračila som sa.
„Ako to robili?“
„Používal sa tenký bambus, ktorý sa namáčal do farby. Keďže je dutý ako slamka sa do neho tá farba pod tlakom vtiahla a potom sa to vtláčalo hlboko do kože, tam sa pustil podtlak a pustila sa farba. Bol to dosť bolestivý spôsob, ale ako keby dnešná technika v tom pokročila, že?“
„To vieš z kade?“
„Mám také jedno.“ Zasmiala som sa potichu.
„Ty máš tetovanie? Bambusom?“ vyvalil na mňa oči. „Kde?“ začal vyzvedať.
„Teba do toho nič nie je.“ Otočila som sa mu bokom a uškrnula sa.
„No tak May. Kde.. povedz.“ Začal vyzvedať a keď mi s tým nedal pokoj, aj po tom čo sme vyšli do poslednej časti múzeá, to bolo von za ním, do záhrad, som sa rozhodla mu ho ukázať. Von aspoň neboli kamery.
„Dobre, ale prestaň mi tým už píliť uši hlavne.“ Zamračila som sa mierne. Poobzerala som sa preventívne, či by nás niekto nemohol vidieť a rozopla som si mikinu. „Varujem ťa, jeden zlý pohyb a bude to horšie ako facka.“
„Dobre.“ Dal si ruky za chrbát. Zložila som si mikinu z pleca, kde som mala tetovanie a trochu posunula ra-mienko z trička. Pootvoril ústa a nemo na to pozeral.
„Je veľké.“ Povedal po chvíli. Keď som začula šuchot, som si rýchlo zapla bundu a išla ďalej ako by nič.
„Nemyslel som si, že by bolo také veľké. Veď si hovorila, že to strašne bolelo. A ešte k tomu je detailne úplne spravené.“ Hovoril potichu, keď ma dobehol. „To si si prečo dala také spraviť? Kedy?“ bol z toho mierne vyko-ľajený.
„Dala som si ho spraviť ešte ako človek... keď mi umrel otec.“ Šepla som.
„No...“ nejako nevedel, čo na to povedať. Ja som sa mu ani nečudovala. Teraz som si také niečo nevedela veľmi predstaviť. Teraz by sa mi takým niečím ani pod kožu nedostali a aj keby áno za chvíľku by som to mala zahojené, nie ako vtedy.
Exkurzia sa našťastie už končila a pobrali sme sa domov. Ani som si nevšimla koľko sme tam strávili času. Predtým než sme nastúpili do autobusu si od každého zobrala dotazník a dala nám už pokoj. Celú cestu naspäť ho opravovala. Asi sa naozaj nudila. TJ sa nejako nezmohol na slová a každý sme počúvali vlastnú hudbu. Pri autobuse som sa s ním aspoň rozlúčila a šla domov.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lui74
16. 11.novembra 2011 15:44
príliš dlhé
2
ja za to nemôžem veľmi som sa rozpísala a bolo mi to ľúto rozdeliť nabudúce sa hádam polepším
Napíš svoj komentár