Túlila som sa k Mottovi a pozerali sme spolu nejaký romantický film, ktorý som už videla snáď dvadsať krát, ale nechcela som mu kaziť radosť. Myslí si, že som ho ešte nevidela.
„Páči sa ti zatiaľ?“ opýtal sa ma keď naskočila reklama v telke. Tie reklamy boli neuveriteľne otravné, každých ani nie dvadsať minút prerušovali kvôli nim program.
„Áno.“ Usmiala som sa na neho a pobozkala na pery zospodu ako sa na mňa díval. Pozeral sa tak chvíľu na mňa a potom sa ma spýtal: „Už si ho videla, že áno?“
„No... nie.“ Skúsila som to ešte raz.
„Ach.. mala si mi to povedať.“ Zosmutnel a vypol telku.
„Prepáč. Veď ja si to rada s tebou pozriem znova.“ Pohladila som ho po tvári a posadila sa normálne.
„Ale ja som chcel niečo pozerať, čo ani ty nepoznáš. Veď sa pritom musíš nudiť.“ Pohladil ma po vlasoch.
„Nenudím. Užívam si tvoju prítomnosť.“ Pobozkala som ho na líce. Usmial sa na mňa.
„Lizy?“ ozval sa po chvíli.
„No?“
„Koľko máš vlastne rokov?“ prekvapil ma tou otázkou. Doteraz ho to nezaujímalo.
„Prečo ťa to zrazu zaujíma?“ nerozumela som.
„No.. nejako som si to vlastne ani neuvedomil.“ Zasmial sa. „A ako si sa stala upírkou?“
„To nie sú práve veci, o ktorých by som sa chcela rozprávať.“ Zamračila som sa.
„Prepáč.. ja len..“
„Nie to je v pohode.“ Oprela som sa o sedačku a zapla som naspäť telku. Akurát skončila tá reklama. Nevracal sa už k tomu a len sme pozerali ďalej film. Nakoniec sa pritúlil ku mne, tak ako som bola ja k nemu. Hladila som ho po chrbte a len tak bezducho pozerala film. Prečo sa na to musel pýtať? Nie je snáď jedno či mám dvadsať alebo sto rokov? Však vyzerám stále rovnako.
Po filme sme sa vybrali sa von prejsť. Trochu si prevetrať hlavu. Von už pomaly ubúdalo svetla. Prešli sme našou ulicou od bytovky a vošli sme do mestského parku.
„Čo ťa trápi?“ opýtal sa ma po chvíli.
„Ale nič.“ Odvrátila som pohľad.
„Povedz.“
„Prečo si sa na to musel pýtať?“ spýtala som sa ho kúsok obviňujúco.
„Tak, ty nechceš vedieť ako to, že ja som Lykan?“
„Narodil si sa tak.“
„No dobre... tak my nevznikáme tak no...“ poškrabal sa na zátylku. Prešli sme k lavičke a tam sme si sadli. rozhodla som sa, že mu to poviem. Patrilo by sa, aby to vedel, nie? Aj keď sú to len dobré spomienky..
„Mám možno... nie som si tým úplne istá.. asi.. niečo cez deväťdesiat. Prestala som to evidovať po nejakej dobe.“ Pozrela som sa na neho. Pritúlil si ma k sebe a dal mi pusu do vlasov. „Keď som bola človek bola som niečo ako balerína. Jedného dňa som išla neskoro z tréningu a napadol ma upír. Keď ma tam nechal ležať, som si myslela, že bolo po tom a chcela som sa dostať rýchlo domov, ale celým telom mi začali prechádzať silné kŕče. Viem, že vtedy ku mne niekto prišiel a tam si už potom toho veľa nepamätám, len to, že som sa zobudila pri svojej... upírej mame.“
„Ďakujem, že si mi to povedala.“ Pobozkal ma znova. „A ako ste sa zoznámili s Mayou?“
„Uf.“ Zasmiala som sa a uvoľnila sa trochu. Toto bola rozhodne lepšia téma. „S Mayou sa poznám asi tak päťdesiat rokov aspoň.“ Smiala som sa a posadila sa normálne. „Stretli sme sa v Moulan Rouge.“
„To ma ani neprekvapuje.“ Zasmial sa aj on.
„Bola teda pekný kvietok. Neviem, kde ju dovtedy skrývali, ale takú tanečníčku som v živote nevedela. Vie so svojím telom vrtieť ako had. Street dance sme sa potom spolu naučili. Dave sa smial, že my sme len zbadali a už sme boli kamarátky.“
„To si viem predstaviť. A ona nemá chalana? Či ho len skrýva.“
„Nemá. Vždy bývala sama. Teraz akurát sa do jedného buchla prvý krát v živote asi. Tak uvidíme, čo z toho vznikne.“ Usmiala som sa. „Keď sme však pri nej. Mala sa mi ozvať.“ Vytiahla som mobil a pozrela sa na hodinky. Bolo už dosť a ona mi stále nevolala.
„Nemali ísť na nejaký výlet s TJom a triedou?“
„No mali, ale potom sme sa mali stretnúť ešte.“ Našla som v mobile jej číslo a vytočila. Nič. „Je to hluché.“ Zamračila som sa.
„Možno nemajú len signál.“
„Skúsim ešte Miley.“ Zavolala som jej. To čo mi však povedala ma ale vôbec nepotešilo.
„Čo sa stalo?“
„Maya je...“ pustili sa mi slzy.
„Čo je s Mayou?“ spýtal sa ma ale ja som rapídne zmenila náladu. Utrela som si slzy a rýchlo vytočila Dava.
„Dave? Rýchlo k Moulan.“ Povedala som a zložila som. Pozrela som sa na neho. „Maya zmizla.“
„Ako zmizla.“ Postavili sme sa priam zároveň.
„Keď išli naspäť tak autobus mal nehodu a dobehli tam vlkolaci. Maya ich odlákala a od vtedy ju nik nevidel.“ Pobrali sme sa k lesu cez park, ktorý bol naň napojený.
„Kam teraz ideme?“ spýtal sa a už stískal v ruke telefón.
„Ideme na to miesto, kde ju videli posledne a od tade sa ju skúsime vystopovať.“
„Nemyslíš si že?“ spýtal sa opatrne a naťukal do mobilu SMS.
„To rozhodne nie. Poznám ju. Len nejaký vlkolaci by ju nezložili. Vieš... zažili sme si toho fúru... a máme dosť skúseností, aj keď si o nás myslia, že sme len mláďatá.“ Zasmiala som sa.
„No.. to som teda zvedavý.“ Zasmial sa so mnou a len čo sme prešli hranicou lesa sa zmenil na vlka a ja som na neho vyskočila. Rozbehli sme sa k Moulan Rouge. Lesom to bola kratšia cesta. Tam sme sa stretli s Davom a išli sme na miesto tej nehody. Došli sme tam nad ránom. Akurát tam odstraňovali posledné zbytky nehody a odchádzali policajti preč. Moto sa sklonil pri ceste a rozbehol sa smerom do lesa. došli sme až k nejakému ohorenému miesto. Tam sme z neho zoskočili a on sa premenil.
„Boli tu už ale aj iní.“ Povedal.
„To je jasné. Určite to tu už preskúmal jej klan.“ Povedal Dave. Preskúmali sme to teda ešte raz, ale nič. Stopa skončila tu a nešla ďalej.
„Čo ak ju niekto vzal?“ spýtala som sa.
„No to je možné, ale tým pádom sme na mŕtvom bode. Je tu príliš veľa stôp na to, aby sme sa len po jednej vydali a skúšali ju nájsť.“ Povedal Dave smutne.
"Niekde musíme začať." povedal Moto a zmenil sa na vlka a nahlas zavil. Počuli sme zvuk padajúcich láb ako sa blíži k nám..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár