Osoba, ktorá vtrhla s krikom do vnútra, skončila pritlačená na stenu a s mojou rukou pod krkom. Keď sa len pohla som varovne zavrčala, aby sa neopovažovala pohnúť.
„Maya... nie, pusti ju.“ Ozvalo sa za mnou a niekto ma chytil za rameno. „Pusti ju.“ Zopakoval znova milšie. Pomaly som ju pustila, ale stále bola v strehu. „Julia, vypadni.“ Povedal tvrdo a ona sa odtackala preč. V tom som pocítila ako mi postupne chabne svalstvo. Chalan za mnou ma chytil a zdvihol na ruky. „Myslel som si, že si mláďa.“ Zasmial sa. Pozrela som sa na neho. Bol to Zack. Uvoľnila som sa viacej.
„Veď som...“ usmiala som sa.
„Podľa toho ako si zareagovala, to tak nevyzeralo.“ Nadvihol obočie.
„Kde to som... čo sa stalo....“ položil ma do postele, pritiahol si stoličku a sadol si na ňu.
„Si ... dá sa povedať u mňa. A čo sa stalo? No... ako to povedať...“
„Pamätám si vlkolakov.. ako ma..“ skočila som mu do reči, ale tiež to nedopovedala.
„Prechádzali sme okolo džípom cez les, keď sme zachytili ich pach. Nechceli sme to riešiť, ale v tom som zacítil ja tvoj, tak som hneď zastal a bežali tam.. pribehli sme tam presne na čas a dostali ťa ešte od nich a ako tak dokázali dať dokopy.“ Povedal smutne.
„Kto...my?“ nepochopila som.
„Ja.. a moji.. kamaráti.“ Povedal sekavo.
„Aký.. kamaráti?“ opatrne som sa posadila a oprela o stenu, pri ktorej bola posteľ postavená.
„No.. možno som k tebe nebol až tak úprimný.“ Prehrabol si vlasy a pokúsil sa o úsmev. Nič som nehovorila, len na neho pozerala. „Moji.. kamaráti..teda.. nie všetci.. ale patria k nim aj lovci. A.. ja sám.. som z polovice lovec.“ Nemala som slov. „Maya..“ pozrel sa mi do očí.
„Klamal si mi... povedal si, že si upír.“
„Veď som.. z polovice.“ Usmial sa. Povzdychla som si.
„Koľko som tu?“
„Dva dni.“
„Dva dni?!“ prudko som sa pohla a chcela sa postaviť, ale sklamala ma vlastná noha a to spôsobilo, že som z tej postele skoro spadla, keby ma Zack nezachytil a usadil nazad.
„Rany máš zahojená, ale ešte si nejedla, svalstvo sa dá až potom do normálu.“
„Musím sa vrátiť do klanu.“ Povedala som naliehavo.
„Maya, chceme sa prv s tebou ešte o niečom porozprávať.“
„Ja sa tam musím vrátiť.“ Zopakovala som to.
„Vrátiš sa tam. Dám ti aj napiť, ale musíme sa prv s tebou porozprávať..“
„Dobre.“ Šepla som a oprela sa o stenu za mnou. Na výber som aj tak veľmi nemala. Ruka a noha ma nebudú bez krvi poslúchať a tú mi dá až vtedy, keď sa s nimi porozprávam.
„Dobre, poď pomôžem ti.“ Natiahol ku mne ruky. Rukou som sa ho pevne chytil a potiahol ma na nohy. Presne na kríž. Pravú ruka a ľavá noha boli v poriadku opačné strany nejako nechceli spolupracovať. Neboli ochrnuté, cítila som si ich, ale ochabnutá svalstvo mi nedovolilo s nimi hýbať. Zaujímavé bolo však to, že som pri podozrení na ohrozenie života dokázala všetky zapojiť.
Prešli sme dverami do druhej miestnosti, ktorá bola už viac osvetlená. Bolo tu viac sviečok a hlavne veľký krb. V kreslách sedeli dvaja chalani a dve dievčatá. Medzi nimi aj tá blondína, ktorá vtrhla do izby. Keď som sa teraz tak na nich pozerala, poznala som ich. To oni prišli so Zackom do klubu. Ako je možné, že si toho nik nevšimol? Zack ma usadil do kresla ku nim a on si išiel asi po ďalšie. Vyložila som si opatrne nohy k sebe na kreslo a prešla ešte raz pohľadom po nich. Ak som mala tak tipovať tak tá červenovláska patrila k tomu hnedovlasému. Mali k sebe bližšie kreslá, aj keď sa za ruky priam nedržali. Pravdepodobne tomu velil striebornovlasý, ktorý sedel skoro oproti mne. Sedel bokom len preto, lebo priamo predo mnou bol krb. To tu chcú akože robiť na mňa nejaký psycho nátlak, že ak to nebude podľa ich predstáv tak tam skončím? Možno by ich prekvapil výsledok..
Zack si dal kreslo vedľa mňa.
„Je nám ľúto, že kvôli tomuto rozhovoru musíš ešte nejakú tú chvíľu trpieť.“ Povedal striebornovlasý.
„Jasné.“ Povedala som ironicky a pokrútila hlavou.
„Maya, naozaj to inak nešlo. Keby sme ti dali najesť, tak by si hneď odišla za klanom.“
„To nemôžeš vedieť.“ Oborila som sa kúsok na neho. „A láskavo prestaňte spomínať....jedlo.“ sykla som. začínala som byť z toho podráždená. Čím viac to spomínali, tým viac som si to uvedomila a tým viac ma pálilo v hrdle.
„Vidíte. Veď sa s nami ani nechce rozprávať. Mali sme sa jej zbaviť hneď a bolo by ich aspoň v klane o ďalšie-ho menej.“ Povedala nahnevane blondzka, Julia. Keď prehovorila som si spomenula, prečo som po tej ich návšteve klubu mala tak mizernú náladu.
Len, čo sme tak dotancovali so Zackom a pozval ma k baru na drink sa k nám dovalila ona! Stále sa ho nejako snažila dostať naspäť k tejto skupine a mňa zase držať od nej. To by ešte nebolo tak zlé, aj keď sa jej to podarilo, ale keď som už odchádzala po polnoci som videla ako sa Zack na nej kŕmi... aký má už len toto význam teraz? Vtedy som si myslela.. no tak, že spolu chodia. Viaceré upírske páry niečo podobné praktizujú, ale Zack je napol upír a napol lovec... ona je potom čo? Keď sa tak vyjadruje o mojej osobe, čistá upírka určite nebude, ak teda vôbec nejaká je.
„Maya?“ prebral ma kúsok z myšlienok Zack a podal mi pohár. Chvíľu som naň hľadela a potom ho rýchlo vypila, kým si to zase rozmyslí a odloží ho stranou. Glg ľudskej krvi mi spravil aspoň trochu dobre.
„Ospravedlň našu nevychovanosť. Ja som Nathaniel,“ povedal striebrovlasý, „to je Julia,“ blondína, „a to sú Nick a Emma,“ červenovláska sa na mňa usmial rovnako ako hnedovlasý.
„Teší ma... a čo je tak neodkladné, že nemôžem ani vlastný klan prv navštíviť a povedať im, že som v poriadku.“
„Ide o tvoj klan. A aj iné, ktoré ešte ostali.“ Povedala Emma.
„Neviem, či ťa niekto oboznámil so skutočnosťou.“ Ozval sa Zack pri mne.
„Akou?“ nejaká mi bola spomínaná, ale nevedela som, či máme tú istú na mysli.
„O tom, že vaša upírska Rada, je už len na oko, rovnako aj tie štyri klany, čo ostali. Inak sa už žije relatívne slobodne a tie vojny, čo sa vedú sú práve proti tým klanom.“
„Aj občas medzi sebou, lebo nie všetci sme dobrí.“ Doplnila Zacka Emma.
„To je teraz vedľajšie Emma.“ Napomenul ju Nick.
„Je to ale pravda.“ Oponovala mu.
„Dobre, to je jedno.“ Uzavrel to Nathaniel.
„Prečo, bojujete proti klanom?“ spýtala som sa ich.
„Pretože... experimentujú na svojich členoch. Chcú vytvoriť niečo silnejšie ako všetky štyri rasy.. snažíme sa odtiaľ dostať nevinných upírov a poskytnúť vám slobodu.“ Ostala som ticho. Myslela som si, že to len moji rodičia robia...
„Nie si tým.. nejako extra prekvapená.“ Povedal po chvíli Nathaniel. Všimla som si ako si ma prezerá.
„Skrývanie emócií je základ.“ Zamračila som sa.
„May.. ty si o tom vedela?“ Zack ma chcel chytiť za ruku ale uhla som ňou.
„Prečo sa rozprávate akurát so mnou?“
„Povráva sa, že si ich poklad. Nikdy si od nich neodchádzala.“ Povedal Nick. „Až doteraz. Zrazu ťa pustili do školy. Zobrali ťa na oslavu.“
„Vždy ma púšťali do klubu.“ Prerušila som ho. „Nebola som nimi obmedzovaná. Mohla som chodiť von.“
„Tak prečo si nechodila?“ spýtala sa Julia z úškrnom.
„To je snáď moja vec.“ Zamračila som sa na ňu.
„May... vedela si o tých experimentoch?“ opýtal sa ma Zack. Pozrela som sa na neho a potom do ohňa. Kto vie, možno tam naozaj skončím. Viem aspoň o jednej osobe, ktorá by ma tam s veľkou radosťou hodila.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár