rádiový budík s mojím obľúbeným funky rádiom vyskočila som na rovné nohy a začala tancovať do rytmu. Konečne nejaké prebudenie. Zasmiala som sa na sebe a rýchlo sa premiestnila do kúpelne. Zmyla a vysušila som si vlasy. Upravila som si make-up, naniesla špirálu a nepatrné tiene. Vlasy som si vypla do vysokého konského copu a dala som si veľké okrúhle náušnice uprostred ktorých bol nitkami spletený nejaký vzor. Zo skrine na opačnej strane izby som vytiahla rifle, tričko na ramienka nejakej asi ružovo-fialovej farby. Obliekla som sa a vzala som si batoh. Mama trvala na tom, aby som nechodila príliš vyzývavo oblečená a nepútala tak na seba pozornosť. Zbehla som za pár sekúnd všetkými poschodiami dole. Už v polke mojej cesty som cítila krásnu sladkú vôňu, ktorá ma ešte viac donútila pridať. Zastala som v kuchyni tesne pred Miley.
"Dávaj prosím ťa pozor." napomenula ma lebo už nad hlavou držala sklenené fľaše od vína plné inou červenou tekutinou. To tá tekutina spôsobila môj ešte rýchlejší zostup z môjho poschodia dole. Iba som sa lišiacky usmiala ako stála a predvídala moje dobehnutie sem. Kývla hlavou ku stolu a ja som si tam poslušne sadla a čakala som na svoj prídel.
"Čo ti večer nestačilo?" smiala sa na mojom hladnom výraze.
"No a čo, som vo vývoji." smiala som sa s ňou a položila predo mňa pohár a jednu z tých vínových fliaš. Otvorila som ju a vôňa zintenzívnela. Tak, že ma až začalo páliť v krku od nedočkavosti, kedy pocítim tú lahôdku na jazyku a nasýtim sa.
"Dnes máš dlhý deň v škole?" opýtal sa ma otec spoza chrbta, ktorého sem určite prilákala vôňa mojich raňajok. Naliala som si plný pohár a prv než som mu odpovedala som ho vypila do dna a ešte si lahodne olizla pery a očné zuby. "Dočkám sa odpovede."
"Vychutnávam raňajky ak dovolíš..." zavrčala som nepríjemne. Nikto nemal rád, keď ho rušili počas vychutnávania. Hlavne on a mama. Oni sú schopný ignorovať aj vpád FBI do tejto budovy a predsa by v kľude dojedli a potom sa im venovali. "Hej, dnes mám až do ôsmej čo robiť." odpovedala som nakoniec.
"Potrebujem aby si zase zašla pár vecí vybaviť." podával mi lístok.
Vzala som ho a prešla riadky očami. Oni dvaja a ešte pár prívržencov zásadne nechodili do mesta. Zdržiavali sa tu vo vile. Zariadili si aj svoje izby tak. Mali tam všetko čo potrebovali a tak nebola žiadna núdza ísť von. "Ak stihnem vybavím." dodala som a už som sa lačne pozerala na druhý pohár. Ešte dva ma delia od konca. Smutne som sa pozrela na hodinky. Joj, keby mi tak dovolili skôr raňajkovať. Zahromžila som v hlave a tie tri nasledujúce som iba naliala do seba a pobrala sa do školy. V predsieni som si obula tenisky a Henry mi podal ešte okuliare zo slovami a úsmevom: "Dnes má byť slnečno." Poďakovala
som mu a vybrala sa von.
Na nebi nebolo ani obláčika. Vila bola umiestnená pár kilometrov od mesta a ja som sa každý pracovný deň tvárila, že ráno skoro vstávam a ekologicky chodím pešo cez les a poobede že niekto ma počká dakde v meste a dovezie domov. Ale pravda bola iná. Do lesa nikto nechodil, neboli tu ani zvieratá, ale zato povery ľudí, ktoré sa stiahli celým mestom a tiež neznámymi útokmi v tých lesoch na opačnej strane, sa ľudia báli chodiť do lesa. Bolo len pár odvážlivcov a tí tvrdili, že tu videli pohybovať sa vlkolakov. Možno preto aj učiteľka čo máva so mnou prvú hodinu tŕpne kým vojdem dnu a zistí že som v poriadku. Uškrnula som sa nad tou predstavou keby som stretla vlkolaka. To by bol poriadny tanec. Pustila som si MP3 a kým skončila pesnička som bola pri škole. Normálne by to človeku trvalo tak zhruba hodinu.
Veselo som vkročila už ľudskou rýchlosťou do budovy počúvajúc svoje obľúbené pesničky. Došla som k svojej skrinke a vytočila svoj kód. Vzala som si učebnice a odložila som si tašku. Ešte som si z nej vybrala peračník, úlohy a mobil, zatvorila som skriňu a roztočila kolečko na trezorovej zámke, aby nebolo vidno aký kód tam bol zadaný. Jednou z vecí, ktorá ma bavila na škole bolo to, že som bola von, mimo vily, s ľudmi a všetko ostatné. Ľudia mali strašne jednoduchú myseľ. Dokonale sa dala čítať, stačilo len načúvať. Ja som to tak nerobila. Nemala som to veľmi v láske lebo to bolo predsa ich súkromie. Keby sa mne tak niekto hrabal v hlave, tiež by som nebola happy. Preto som aj nosila MP3ku stále zo sebou, tlmilo to ich hlasy v mojej hlave. Hodiny ubiehali jedna za druhou ako každý normálny deň. Cez obednú prestávku som vybavila otcove veci a keď som sa vrátila nazad do triedy a zazvonilo, zacítila som niečo divné. Nejaký iný pach ako ľudský. Zvedavo som otočila hlavu za tým, ale ešte nik neprichádzal.
Až za pár sekúnd. Zložila som si okuliare a postavila sa. Do triedy
vošla učiteľka a za ňou spôsobovateľ toho pre mňa neznámeho neľudského pachu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár