„May.“ Oslovil ma jeden z nich. Prešla som k nemu a podala mu tácku so skúmavkami, čo som mu podržala kým si usporiadal veci, ktoré mal on v rukách. Zobral si ju odo mňa a ja som išla naspäť hore. Zvalila som sa do kresla a vzala si naspäť knihu, čo som mala rozčítanú. Veľa práce sa tu pre mňa nenašlo a rodičia mi stanovili presné časy, kedy smiem chodiť von a presne kedy musím byť naspäť. A ešte aj to ma spovedajú, kde všade som bola, s kým som sa stretla a či som náhodou nevytrepala niekomu niečo, čo by ich mohlo nejako poškodiť. Nemala som sa veľmi s kým stretnúť. Kým som došla do mesta, aby som sa prešla ako normálny človek, už bola tma a tak som posedela len v nejakom klube pri poháriku a už som šla pomaly naspäť, lebo tancovať sama ma veľmi nebavilo a ako som vyriekla zázračné „Ľúbim ťa.“, mám stále v mysli len jeho. Nevedomky od seba všetkých odpudzujem. Upíry to ignorujú, na moju smolu, ale ľudia nie. Nikto si ku mne prisadne ani ma nepozve do tanca, a tak nemám ani možnosť sa nejako poriadne odreagovať.
Pozrela som sa na hodinky a premýšľala, či sa dnes znova vytratím do mesta, alebo to vzdám ako minulý týždeň. Nakoniec som samu seba prehovorila, len čo som pocítila, že začali miešať chemikálie. Ten smrad sa občas nedal zniesť. Jedinou vecou, ktorou im bránilo v pokroku bolo to, že rodičia vzorec, ktorý aplikovali na mne, už dávno zahodili z mysle ako neúčinný. Teraz sa ho snažia znova obnoviť, ale po tridsiatich rokoch a neviem koľko miliónov vzorcov to nie je také ľahké. Takže sa testuje, pokus omyl. Skôr by ma ale zaujímalo, kde berú dobrovoľníkov na ich testovanie. Stále sa tu niekto noví omieľa. Avšak po prvom pokuse na niekom som tu už nikoho nestretla ani.
Odišla som sa prezliecť do izby. Vlasy som si ostrihala na krátko vzadu a vpredu som si nechala dlhšie. Prefarbila som si ich na červeno, ale miestami mám kde tu čierny prameň. Dala som si korzet, čierne upnuté, čižmy na opätku, bundu pod prsia a čierny dámsky klobúk. Jediné, čo na mne svietilo bola bledá pokožka a červené vlasy.
Do mesta som sa dostala relatívne rýchlo, keďže som im vzala kľúče od auta. Predtým než som s ním dorazila do mesta som zastala na odpočívadle a vypla som GPS a tak išla. Nemusia predsa sledovať každý pohyb auta. Vypla som si mobil a všetko, čo by mohlo vysielať signál. Liezli mi na nervy tým, že večne sledujú, čo robím.
Zaparkovala som pred klubom, kde sa mi to celkom páčilo, podobalo sa to klubu, kde sme tancovali s Lizy.
Vošla som dnu a skúšala sa ponoriť do zábavy. Keďže mi to veľmi nešlo, dala som si za pohárik. A potom ešte jeden a jeden... a nejako som po tom neviem koľkom chytila tak dobrú náladu, že keď pustili mierne striptízovú pesničku som vyšla hore na pult a pustila sa do tanca spolu s ostatnými tanečnicami, čo sa k tomu odhodlali.
Niekde v polovici pesničky, som asi zle vypočítala šírku pultu a ako som zle stúpila som sa zvalila dozadu a v tom ma niekto obratne chytil.
„Nemala si dosť?“ opýtal sa ma milý hlas. Pozrela som sa hore a v náručí ma držal Zack. Postavil ma normálne na nohy. Chcela som mu niečo povedať ale len som si povzdychla.
„Chápem.. prísnejšie... pravidlá.“ Uškrnul sa a vzal ma za ruku. Vytiahol ma von zadným vchodom.
„Nemôžem..“ povedala som len tak do vetra. Snažila som sa nemyslieť na to, že som s ním. Potom sa znova vytlačí na povrch ten blok, že nemôžem hovoriť.
„Ja viem... nemôžeme sa rozprávať... ale nemusíme robiť len to.“ Otočil sa a hneď ma vášnivo bozkal. Nečakala som to. Čakala som objatie, pusa na líce.. ale priamo toto. Nebránila som sa a sama mu to opätovala. Práve sa mi plnili predstavy. Bola som s ním. Mohla som s ním byť. Nemusela som sa obzerať cez plece. Ani kryť niekoho. Pritlačil ma o stenu a na chvíľu zastal.
„Strašne mi chýbala.“ Šepol. Pozerala som sa mu do očí. „Milujem ťa May.“ Dodal. Dala som mu letmí bozk na pery a objala ho. Nosom som nasala jeho vôňu.
„Si len moja.. že?“ šepol mi do ucha.
„Do miery.“ Zatvorila som oči a snažila som sa nevnímať jeho prítomnosť.
„Poď so mnou.“
„Nemôžem.. vieš že..“
„May... prosím. Viem, že tam nechceš byť.“
„Nechcem byť.. ale nemôžem od nich odísť.“
„Uteč so mnou.“
„Utiecť...“ zasmiala som sa. „Nemôžem s tebou ani hovoriť ...“
„Budeme tam len my dvaja. My slová nepotrebujeme.“
„A čo ostatní?“
„Tejto vojny sa nechcem zúčastňovať ak stojíme na opačných stranách.“
„Musíš im pomôcť.... zbaviť ma tohto... stačí keď...“
„Stačí keď čo?“ trhol sebou a pozrel sa mi do očí. Čo hneď oľutoval, lebo sa mi vrátil blok. Vzala som mu mobil, ktorý som cítila v jeho vrecku.
„Mama. Ona to riadi. Otec je stále preč a schovaný. Neviem kde ani prečo.“ Napísala som doň.
„Rozumiem.“ Vymazal to z mobilu. Pozrela som sa na hodinky na svojom.
„Musím ísť.“ Šepla som. Pritiahol si ma prudko k sebe. „Musíš ma pustiť.“ Šepla som ale sama som sa ho držala.
„Milujem ťa.“ Povedal mi ešte raz a posledný krát sme sa vášnivo pobozkali. Potom som sa musela rýchlo pobrať, aby som nemeškala a cestou myslieť na všetko iné, len nie na to, že som sa stretla s ním a čo sa medzi nami udialo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár