„Ale, flákala som sa, čo najdlhšie von. Neznášam ten pach chemikálií.“
„No, keď s nimi nerobíš.“ Mykol nad tým plecom a odišiel. Nepriamo som sa ho snažila od seba nejako dostať. Nemala som náladu sa s niekým rozprávať. Našťastie moje včerajšie stretnutie so Zackom nevyšlo nijako najavo a rodičia ma ani nejako extra nespovedali. Dnes som si nemohla dovoliť odísť vyzeralo by to podozrivo. minimálne v tom, že by zistili, že som našla nejaké miesto, kde sa dá dobre zabaviť a oni by sa chceli ku mne niektorí hneď natlačiť.
Noc som prečkala celkom zaujímavo. Mohla som trénovať s pár upírmi a poriadne si vybiť občasnú zlosť a vyskúšala som aj nejakú ďalšie cviky s ohňom. Na toto som nemala vždy príležitosť, a preto ma to celkom tešilo. No však ráno začali pracovať znova s chemikáliami. Hodinu sa to dalo vydržať, ale potom mi už z toho začalo byť zle. Dala som si poriadne voňavú sprchu a obliekla som si úzke rifle, čižmy, tričko na ramienka a sveter s krátkym rukávom dlhým až po kolená. Nechala som si ho rozopnutý. Zladená som bola trochu kov-bojsky. Vzala som si tašku a zbehla dole.
„Kam ideš?“ opýtala sa ma mama. Akurát na chvíľku vyšla z laborky.
„Do knižnice. Študovať niečo mimo tohto zápachu.“ Povedala som otrávene.
„Dobre, ale nech si do večera naspäť. Znova budeš trénovať.“ Povedala a odišla preč. Vzala som si kľúče a vyrazila som do knižnice. Zaparkovala som na voľnom mieste rovno pred ňou. Zaplatila som parkovné a vošla som do knižnice.
Vybrala som si svoju knižku a odišla dozadu kam nikto nechodieval. Sadla som si do mäkkej sedačky, vyložila nohy a začala čítať.
„Mali by sme premyslieť lepší plán.“ Začula som asi po hodine čítania. Ostala som nehybne sedieť a načúvala.
„To nie je zlý nápad. Tie neustále zmeny, čo v ňom robíme sa už nedajú ani sledovať a každý má zmätok v tom, čo vlastne má robiť. A...“ spozornela som. Ich pach som nepoznala ale rozhodne znervózneli. Stíchli a ostali stáť. Prudko som sa pohla a uhla sa letiacemu kolu. Prebodol knihu a ostal tak zapichnutí v sedačke. Uhla som sa ďalšiemu a v tom momente som bola pri strelcovi. Vyrazila som mu zbraň a udrela ho prudko do rebier a hodil ho do kresla na opačnej strane. Toho, čo sa na mňa pokúsil zahnať som odzbrojila a silno ho chytila pod krkom. Oči mi zaliala čierna farba a vycerila som na neho svoje upírie tesáky.
„May.. prosím.“ Všimla som si ako ku mne beží Zack. Cítila som, že ten v tom kresle sa pohol a chcel niečo spraviť. Hodila som do neho jeho kumpána až sa prevalili dozadu aj z kreslom. Zavrčala som na Zacka. Zastal meter odo mňa. V tom spoza regálov vybehli ďalší. Dievča pomohlo tým dvom vstať. Namierili na mňa zbrane.
„Nie počkajte.“ Otočil sa na nich Zack.
„Zack, uhni.“ Povedal jeden z nich.
„Nemáš kam utiecť. Vzdaj sa.“ Povedal druhý. To mi nedalo a musela som sa rozosmiať.
„Čo ti je také smiešne?“ nechápal hlavný.
„Viete...“ prehodila som si vlasy a založila ruku v bok. „To skôr vy by ste sa mali báť a nie ja.“ Nerozumeli ale minútu na to ako som to povedala sa pri mne zjavili ďalší traja upíry a cestou odstavili polovicu zbraní a lovcov. Postavili sa ku mne. Zack cúvol ku svojim. Pochopil. Teraz sa nemôžeme len tak hrať. Toto je vážne. On je na ich strane a ja som na tej druhej. Tak to vždy bolo a aj bude dovtedy, kým sa mu nejako nepodarí odstaviť mamu, ktorá má pod palcom všetko, rovnako aj mňa.
„Nechcete tu snáď robiť rozruch, že nie?“ povedal Jack. Pozreli sa po sebe a začali pomaly cúvať. V tom sme začuli policajnú sirénu. Ani sme sa nemuseli dohadovať a hneď sme sa pobrali preč. Ja som bežala popri Jackovi. Vybehli sme von a nasadli do môjho auta. Okná malo temné, takže nemohli ani vidieť policajti, kto šoféruje. Nenamáhali sa nás ani sledovať, také zrýchlenie ich autá ani nemali.
„Pravdepodobne si narazila na ich hlavný stan.“ Povedala mama a nervózne chodila hore dole.
„To znamená, že asi vedia kde sme.“ Povedala som a nervózne sa pohrávala zo zapaľovačom v ruke. Neznášala som, keď takto chodila, znervózňovalo to aj mňa.
„Prestaň s ním stále šťuchať. Znervózňuješ ma.“ Oborila sa na mňa.
„Tak tu prestaň tak chodiť.“ Vyskočila som na ňu. Zavrčali sme obe na seba.
„Mohli by ste prestať?“ ozval sa otec.
„Nech s tým prestane ona.“ Povedali sme obe priam naraz. Od vtedy ako sa to takto všetko zvrtlo sa môj vzťah k rodičom úplne zmenil. Pokojne by som ich mohla krstnými menami. Brala som ich ako seberovných a oni mňa tiež. Nemali veľmi na výber. Stačil jeden môj výbuch a mohla by som to tu pokojne podpáliť a s tým množstvom chemikálií, čo tu je, si každý vie domyslieť aké následky by to malo.
„Mali by sme premyslieť plán.“ Navrhla mama a ja som zase šťuchla zapaľovačom. Priam som počula ako mama škrípala zubami kvôli tomu.
„Ich hlavný stan nemôžeme napadnúť. Je to viac než riskantné.“ Povedala som.
„Asi je na čase sa zase presunúť.“ Povedal otec.
„Máme tu príliš veľa vecí.“ Argumentovala mama. Posadila som sa na stôl za mnou a preložila si nohy.
„Tak sa musíme rozdeliť.“ Ozvala som sa po tom ako sa mi zdalo, že sú dlho ticho.
„Zbláznila si sa?“ vyletela na mňa mama.
„Prečo ti to vôbec napadlo?“ nechápal otec.
„Pozrite sa. Logicky. Je nás veľa. Čím je skupina väčšia je síce silnejšia, ale aj nápadnejšia. Sami ste mi to vtĺkali do hlavy. Čím je upírov viac pokope, tým sú nápadnejší. Za tú dobu, čo sme tu, ste sem nahrnuli toľko upírov, že aj slepí by sem trafil. Okrem toho ten zápach chemikálií je tiež úžasne nenápadný. Ak chcete v tom svojom pláne pokračovať, je načase rozdeliť tábor na menšie a pri tom každé z nich musí byť silné. Takže ako ste pokročili vo vývoji?“ nechápala som, prečo sa im práve snažím pomôcť. Ale tiež je pravda, že keby sem rebeli zaútočili nemali by veľkú šancu. Ak ich dostanem do stavu rozdeľovania a nerozdelia to dobre, bude to naša slabina.
„Je to logické.. pravda. Ale nemáme dosť silných bodyguardov aby sme mohli rozdeliť základný tábor na menšie.“ Založila si matka ruky na hrudi.
„Možno nie, ale rozhodne by sme nemali skladovať všetko na jednom mieste. Musíme premyslieť nové rozloženie vecí a tiež zabezpečiť inak tie chemikálií.“ Povedal otec. Začali pracovať na novom pláne a to ma už poslali preč. Ako keby zo mňa mohol niekto niečo vypáčiť. To by musel prv prejsť cez môj oheň.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tuttyfrutyflavour
27. 12.decembra 2011 21:16
konečne nová časť !!!
Napíš svoj komentár