naštvane, možno by tak nepôsobil na mňa. Tvárila som sa, že o ničom neviem a keďže zo mňa stekalo na podlahu som sa rýchlo premiestnila do izby a z tade do mojej súkromnej kúpeľne. Tam som zo seba zhodila všetky veci, dala ich do umývadla a vliezla do sprchy. Zahriala som trochu svoje chladné telo vriacou sprchou a zmyla som si počas toho aj vlasy. Zabalila som sa do uteráka a tak vyšla von z kúpeľne. Vybrala som si čisté veci a obliekla sa do nich. Znova tepláky a tričko s krátkym rukávom. Chvíľu som si sušila vlasy uterákom a keď som sa chcela pobrať do kúpeľne mi na dvere zaklopala mama.
"Môžem?" opýtala sa.
"Nie." povedala som rozhodne a buchla dverami kúpeľne. Zapla som fén a až pridlho si sušila vlasy. Vedela som, prečo prišla, a nechcelo sa mi o tom rozprávať. Vedela som ale aj to, že sa tomu dlho nemôžem vyhýbať. Rozhodla som sa, že si ich ešte vyrovnám žehličkou. Keď som skončila, som skontrolovala po kade mi siahajú. Mala som ich tak pod lopatky. Minulý týždeň som si ich strihala, takže tento nemusím. Niekedy sa mi zdá, že mi rastú rýchlo. Vlasy mám čierne s ružovým a fialovým melírom. Keď ma zbadala mama, skoro dostala infarkt - samozrejme len obrazne, upíry ho nemôžu dostať .
"Už?" ozvala sa tam, keď som vyšla z kúpeľne. Prešla som k stolíku a z malej šuplíkovej skrinky som vytiahla ružovú gumičku a vlasy som si vypla do konského vrkoča.
"Ak si taká nedočkavá skús." povedala som a sadla som si medzi vankúše k oknu.
"Už ti to povedali." Skonštatovala, keď vošla a zatvorila dvere.
"Možno." vzdychla som si. Prešla miestnosťou a ostala stáť pri mne. Obidve sme sa pozerali von oknom. Ako tam prší a blízka sa.
"Mám právo vybrať si vlastného partnera, nemyslíte?"
"Áno, ale ... začínali sme sa báť, že to sama nedokážeš." povzdychla si.
"Nemala som žiadnu príležitosť."
"Daj mu aspoň šancu."
"Väčšinu času trávim mimo vily."
"Noc?"
"... že si to ty ... tak noc..." už som videla ako sa šťastne nadýchla v odraze obloka. "zajtra." dodala som.
"No dobre." ale úsmev z tváre jej nezmizol. Keď odišla som sa vybrala ku svojej knižnici a vytiahla si z tade knihu o lovcoch a vlkolakoch. Znova som sa usalašila medzi vankúše a otvorila ju. Hľadala som tam
nejaké súvislosti s TJom. Nič nové som sa z tej knihy nedozvedela. Vrátilo som sa ku knižnici a hľadala som nejakú ďalšiu, ale všetky boli prakticky o tom istom.
Bosá som zišla dole na prízemie a išla som do veľkej knižnice. Začala som hľadať tam. Po rebríku som vyšla a prechádzala som sa po špičkách po tenkej rímse popri poličkách. V tom som našla veľmi starú knihu.
"Ovládaš starú upírštinu?" ozval sa zdola hlas. Nemusela som ani tipovať, kto to je. Už keď vchádzal, som ho zacítila. Mal takú exotickú vôňu, vrátane prízvuku.
"Áno." odpovedala som slušne a zoskočila dole. Zvalila som sa do pohodlného kresla a rozložila si knihu na kolenách a začala v nej listovať. Tiež si vzal knihu a sadol si oproti mne, ale ako som si periférne všimla, nečítal ju ale sledoval mňa. Prestala som si ho všímať a začítala som sa do knihy. Niekde v jej polke som prišla k pár .. skoro prázdnym stranám. Na ich začiatku sa písalo o Lykanoch. Boli to tvorovia, ktorí sa premiešali s vlkolakmi a lovcami ale posledná zmienka o ich existencií bola zapísaná v roku 1878. Bolo tu iba pár riadkov o nich. Vraj sa dokážu za denného svetla meniť na ľudí a normálne medzi nich zapadnúť. V noci sa nemenia, len vtedy ak sa dokážu ovládať. A v podstate to bolo všetko. Vrátila som knihu na svoje miesto a hľadala som ďalej ale v žiadnej knihe už o nich zmienka ani nebola. Keď som sa otočila na odchod tesne za mnou stál on.
"Ešte sme sa nepredstavili. Volám sa Damian." usmial sa tak nádherným úsmevom, že každé dievča by padlo z toho do kolien. Ale mňa tým kúsok vytočil.
"May. Dovolíš?" odstúpil sa a pomaly som odchádzala.
"Zaujímajú ťa Lykani?"
"Nie, rozširujem si znalosti bytostí na tomto svete." hravo som sa z toho vyvliekla. Na to mi už nič nepovedal a ja som sa šla pripraviť do svojej izby do školy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár