Dnešný blog bude trochu iný, ako tie predošlé. A to hlavne preto, že môj program mi nedovolil prechádzku mestom. Už o 9 ráno som totiž zamierila na ďalšiu konferenciu. Bola zameraná na slobodu slova a zhromažďovania. Medzi účastníkmi bolo asi 200 ľudí z celého sveta a z rôznych organizácií ako AI, HRC, FRA, MOZAIKA, OSN, či kopec ďalších. Prednášalo nám dnes asi 15 ľudí na témy spojené so slobodou slova a prejavu či už na internete, v médiách, slobody zhromažďovať sa a ďalších s tým spojených.
Dotknem sa dnes niektorých, ktoré vo mne zanechali najväčšiu stopu (samozrejme pozitívnu).
"Zabúdame na to, že pravé hodnoty demokratickej spoločnosti sa prejavia až vtedy, keď sa môžu slobodne vysloviť akékoľvek extrémne, či šokujúce názory."
Zamyslime sa na chvíľu nad týmto výrokom. Tak isto, ako ja mám právo povedať, že pomaranče sú v skutočnosti modré a celá tá oranžová propaganda je len fraška, má niekto iný právo so mnou nesúhlasiť a tvrdiť, že si vymýšľam. Len preto, že sa nezhodneme, nemali by sme si navzájom zakazovať vyjadriť naše myšlienky nahlas a verejne. Viem, je to infantilný príklad (s tými pomarančmi). Ale ide o posolstvo, ktoré sa vám snažím zdeliť.
Príklad zo života, ktorý nám dnes povedal jeden pán z USA, by v nás mohol ale naozaj zarezonovať. Isto ste už počuli o zanietených kresťanoch, ktorí sa zgrupujú a cestujú hore dole po Amerike so svojimi "pro rodinnými" a "tradičné-hodnoty-vyznávajúcimi" transparentami. Stoja na nich vety ako 'GOD HATES FAGS', či 'GOD LAUGHS WHEN A FAGGOT DIES'. Určite si veľmi jednoducho domyslíte, že môj názor na takéto skupiny nie je vôbec pozitívny. Majú však právo vyjsť do ulíc a prezentovať tam svoju vieru a svoje myšlienky. Bohužiaľ, často sa stáva, že precestujú obrovské vzdialenosti len preto, aby s takýmito a podobnými transparentami zavítali na pohreb niektorého z amerických LGBT vojakov.
Všetci vieme, aká je pohreb emocionálna a a ťažká záležitost a nedokážem si ani len predstaviť, ako sa asi musia cítiť pozostalí vo chvíli, keď sa pri hrobe ich milovaného objavia ľudia s takýmto neznášanlivým posolstvom.
Čo je však dobre, existuje spoločnosť ľudí, ktorí sa prezlečú za anjelov a postavia sa medzi pozostalých a 'protestujúcich'. Rozprestrú svoje obrovské krídla a takýmto spôsobom vlastne vytvoria bariéru medzi týmito dvoma skupinami. V pokoji ich od seba oddelia a dajú tak rodine možnosť dôstojne sa rozlúčiť so svojim milovaným synom, či dcérou. Takisto 'protestujúcich' oboznámia s tým, že za každú minútu, ktorú tam budú stáť, každý jeden anjel venuje rodine zosnulého určitú sumu peňazí. Tým pádom vlastne dostanú týchto kresťanských fundamentalistov do situácie, kedy buď čím skôr odídu, alebo nepriamo vlastne pomôžu ľuďom, ktorým prišli znepríjemňovať život. Teší ma fakt, že sa nájde dostatok odvážnych a dobrých ľudí, ktorí túto iniciatívu pravidelne podporujú.
Na tomto príklade vidime, ako jedna skupina zneužíva svoju slobodu prejavu a zhromažďovania sa (aj keď z ich pohľadu konajú zaslúžilú božiu prácu a dobro) a ako túto slobodu iná skupina ľudí dokáže využiť pre niečo naozaj prospešné. Ako som už hovorila, všetci máme právo voľby. Každý nás sa narodí ako čistý človek bez predsudkov a nenávisti v srdci. Ale len málo z nás sa s úsmevom na tvári môže pochváliť, že takí, akí na svet prišli, z neho aj odídu.
Ďalší človek, ktorí ma potešil (a pár krát aj skoro rozplakal), bol synovec amerického politika a aktivistu Harveyho Milka. Mnohí z vás už o ňom určite počuli. Jeho životným cieľom a vidinou bolo (okrem iného) aj to, aby ľudia ako on, ľudia ako ja, mali možnosť slobodne sa stretávať, organizovať verejné akcie, pochody, koncerty.. bez strachu z toho, že budú prenasledovaní, že budú napadnutí, že budú väznení, či usmrtení.
Bohužiaľ, jeho životná cesta sa skončila príliš skoro. Ale určite vo svojich snoch videl deň ako je ten dnešný. Deň, keď sa v Lotyšsku, v krajine kde ani nie 20 rokov dozadu bola homosexualita stále kriminalizovaná, uskutoční takýto historický Europride.
Spoločne tu meníme dejiny. Som nesmierne vďačná za to, že tu môžem byť. Je to nepochybne jeden z hajlajtov môjho života.
Zajtra nás čaká samotný Pride pochod mestom. Nie niekde na okraji, ale v centre Rigy. Pôjdeme presne 2,2 km, čo je až 4 krát viac ako kedykoľvek predtým.
Zajtra budeme nie len symbolicky, ale aj prakticky kráčať v ústrety lepšej budúcnosti. Hrdo zdvihmeme dúhové vlajky a dáme svetu najavo - We are here, We are queer and we are ready to fight for our rights.
Pretože LGBT práva sú ľudské práva, a ľudské práva sú LGBT práva.
Želám vám dobrú noc.
S pozdravom
Vaša Zuzka
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mixelle
20. 6.júna 2015 17:46
Dido kazdy blog je lepsi a lepsi. Velmi sa tesim ako mi o tom porozpravas
2
To ma teší Cipúch
Also, poslala som ti, co som sľúbila . Tak dúfam, že to k tebe aj naozaj príde.
Also, poslala som ti, co som sľúbila . Tak dúfam, že to k tebe aj naozaj príde.
3
A ja si nemyslím, že všetky prejavy a názory majú v spoločnosti miesto. Niektoré by mali byť zakázané (aj sú).
Napíš svoj komentár