Dnešné počasie nie je príliš naklonené mojim bádateľským expedíciám. Uvidíme, či sa to počas dňa zlepší, ale nedávam tomu veľkú šancu ...
A keďže som epický jeleň so 7. zmyslom pre počasie, tak som mala pravdu. Ale mňa nejaký dážď (1,2,3) predsa neodradí. Takže som sa opäť raz prešla mestom, ďalšou z častí, kam som predtým nezavítala. Ako už tradične, architektúra Rigy (nech už ste kdekoľvek v okolí širšieho centra) vám musí vyraziť dych. Takže mám kopec nových fotiek. Pre milovníkov kostolov mám aj zopár fotiek týchto cirkevných stavieb. Whatever. Síce zmoknutá, ale zato šťastná, poberám sa na pokračovanie konferencie, ktorej som sa zúčastnila aj včera...
-You are going straight to hell!
- Ok, first of all, I would never go straight.
... Dnešnú časť konferencie o LGBT hnutí v Centrálnej a Východnej Európe som z časovo-logistických dôvodov nemohla absolvovať celú. Časť, ktorej som sa zúčastnila, bola ale naozaj veľmi zaujímavá. Dozvedela som sa niečo nové o situácii v Gruzínsku, Maďarsku, Lotyšsku a Česku. Ako som včera spomínala, ľudským právam sa budem venovať v samostatnom blogu. Je toho veľa čo spomenúť a nechcem to sem veľmi pliesť. Tento blog je predsalen viac o pocitoch, zážitkoch a nových skúsenostiach.
Po skončení konferencie som sa presunula do tzv. PRIDE HOUSE, kde počas celého týždňa prebieha neuveriteľné množstvo akcií. Stihla som navštíviť hneď tri workshopy, čo pokladám za veľký úspech (vzhľadom na časovú náročnosť). Okrem toho, všetky boli nesmierne zaujímavé, čomu sa teším ešte viac.
Začnem prvým z nich, ten bol na tému intersexualita. Mnoho z vás asi nemá ani najmenšie tušenie, o čom hovorím. A ak ste už niekedy tento termín počuli, možno aj tak presne neviete, o čo sa jedná. Prednášala nám doktorka (profesorka) z jednej z nórskych univerzít. Už na úvod nás zabavila vtipnou poznámkou, keďže slečna pri jej uvádzaní použila nesprávne zámeno (v mužskom rode.) Jej reakcia znela: Don't talk to my dick - I'm a woman!
Mnohí z nás, mňa nevynímajúc, sa na strednej škole učia o genetických "chorobách" ako Turnerov či Klinefelterov syndróm. Povedia nám, že sú to akési (mystické) mutácie v ľudskom genóme a tým to hasne. Nesnažia sa nám to priblížiť. Nebodaj vysvetliť to nejak humánnejšie. Pamätám si, ako som v maturitnom ročníku dostala za úlohu napísať zopár strán práve o týchto "abnormalitách". (Úvodzovky používam práve preto, lebo je dôležité uvedomiť si, že aj keď sa títo ľudia odlišujú od väčšinovej populácie, nie je správne pozerať sa na nich ako na chodiaci súbor príznakov a symptómov.) V tom čase, na strednej škole, som nemala ani najmenšie tušenie o čom to vlastne píšem. Ani vo sne mi nenapadlo, že o pár rokov neskôr sa priamo stretnem s ľuďmi, ktorí sa narodili niekde mimo tradičné extrémy gendrového spektra (muž a žena). Ale dnes, dnes už viem o tejto téme oveľa viac a preto dúfam, že ľudia nebudú odvracať oči od toho, čo sa vymyká ich definícii normálu.
In today's society the Gender Amusement Park of Life has two prizes on the top shelf. The pink teddy and the blue teddy. But in reality, we actually need more.
Intersexuálni ľudia sú takí istí ľudia ako my, väčšinová časť spoločnosti. Niektorí možno majú o chromozóm menej, niektorí viac, niektorí majú XX aj XY chromozómy zároveň, ale ich telo je (väčšinou), až na schopnosť reprodukcie, absolútne v poriadku. Treba si uvedomiť, že sú to krásne ľudské bytosti, azda čímsi jedinečné (ale povedzme si pravdu, nie sme všetci tak nesmierne odlišní?), dýchajúce, milujúce, a je nefér zatvárať ich do lekárskej príručky. Nazývať ich chorými len preto ako vyzerajú. Nemusia brať lieky, nič ich nebolí, úplne dokážu vykonávať všetky životne dôležité funkcie, tak prečo sa musia stretávať s opovrhovaním a výsmeškami, s nepochopením nie len zo strany neznámych ľudí, ale aj zo strany vlastných rodičov?
To, čo je menej časté, je takým istým dôkazom prirodzenosti ako to, čo je častejšie. Viem, že ľudia majú iracionálny strach z iného, z nepoznaného, z cudzieho. Ale treba prekonať tento strach a otvoriť oči, pozrieť sa na svet a vidieť ho taký, aký naozaj je. Nie taký akým ho chceme mať. V škatuľke. Mali by sme prestať selektívne potláčať veci, ktoré nás sprvoti znepokojujú a radšej sa zamyslieť nad tým, prečo sa tak nezmyselne snažíme v ostatných zabiť ich jedinečnosť.
Ďalší workshop, ktorého som sa zúčastnila, bol zameraný na to, ako využiť svoju vnútornú silu, svoj hlas, v komunitnej a ľudskoprávnej práci. Ozaj skvelá téma a úžasné prevedenie, ktoré okrem iného mohli oceniť najmä fanúšikovia L Wordu a americkej kapely Betty. Tá totiž tento ívent viedla. Splnil sa mi aj malý osobný sen stretnúť tieto nádherné silné ženy tvárou v tvár. Je pozoruhodné, ako vám život nečakane plní aj tie najbláznivejšie želania.
Na poslednom dnešnom workshope sme vytvorili jedinečný zine (odvodené od magazine). Zišlo sa nás asi 20 a každý prispel svojou troškou. Tento náš výtvor bude zdigitalizovaný a ďalej šírený nie len v Rige počas Europride týždňa, ale takisto ho sami môžeme pomocou internetu šíriť do sveta. Zajtra by mal byť sprístupnený online. Už sa naň fakt teším.
Na dnes sa lúčim.
S Pozdravom
Vaša Zuzka
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
21. 5.mája 2019 16:52
Link na zine?
Napíš svoj komentár