Všetko, čo tvoríme a čím žijeme je v každom inom okrem nás len teória. A tým, že sama toto píšem idem vlastne proti sebe. Ale raz mi jedna fascinujúca žena povedala, že každý si tlačí pred sebou svoj prázdny fúrik. A teda naložme si naň. Naložme, svet je plný príležitostí.
V tak krátkom čase si mi dala tak veľa. Niekedy stačia aj dve hodiny a človek si uvedomí, čo všetko ešte chce vedieť, zažiť, cítiť. Niekedy stačí jeden pohľad do očí.
Zamýšľam sa nad sebou a svojim životom. Čo som dala svetu, a či je to naozaj tak málo. A v svojej najsebeckejšej chvíľke sa konečne cítim slobodná. Vzdala som sa pút a bývalých lások. Vzdala som sa zázemia, priateľov. Rodiny. Som len ja a môj sen. Vízia spokojnosti, v neistote
Vstávam zo zeme, dvíham sa, robím prvý krok. Nie v panike, nie zbabelo. Neverím že sa lúčim, aj keď nikdy nepoviem úplne zbohom. Nemôžem.
Som to ja, kto robí toto rozhodnutie. Som v ňom ja, celá. A preto sa nebojím toho, čo príde. Pretože to budem ja. Konečne. Po dlhej, príliš dlhej dobe.
A ona si myslí, že robím chybu. A on nechce, aby som odišla. A ty neznesieš moju bytostnú neprítomnosť.
Slobodná. Sebecká. S pokojom v duši odídem. Odídem... Ale nestratím sa. Budem tu, budem ja, budeš ty. A svet pôjde ďalej. Bez ohľadov a bez zábran. Pretože len v tej najintímnejšej a najzraniteľnejšej chvíli som si mohla uvedomiť svoju silu. A nech už som kdekoľvek, som to ja. Celá. Spokojná
Denník
Komentuj
4 komenty k blogu
1
mixelle
27. 8.augusta 2015 08:23
.... och.... ty osoba.. ak by si zdrhla bez toho ze sa spolu opijeme najdem si ta tam za velkou mlakou a utlciem ta skrabkou na zemiaky
Napíš svoj komentár