Nie vždy je človek strojcom vlastného šťastia ...

Chcela by som obviniť z toho, že nemám sebavedomie, všetkých tých ľudí, ktorý ma od detstva dávali dole. Ktorý sa zo mňa smiali, urážali ma, zraňovali moju detskú dušu, hádzali po mne škaredé pohľady a hovorili mi nepekné veci. Tých, ktorí sa tvárili, že sa o mňa zaujímajú a za chrbtom sa zo mňa smiali.

To, že neviem veriť ľuďom by som pripísala otcovi. Neustále sľuby, že prestane piť, skazené narodeniny, meniny, pomalé znovuzískavanie dôvery, že sa to už nezopakuje a zrazu príde domov a je to všetko zničené. Mám strach niekomu veriť, bojím sa, že všetko je len ilúzia.

Nebudem to ale pripisovať nikomu.Nemá to zmysel. Viem iba to, že práve tieto veci spôsobili, že dnes vidím všetko skôr čierne ako biele. Chcela by som do týchto slov preniesť všetok smútok čo cítim, ale zrejme sa mi to nepodarí. Mám pocit, že keby do mňa niekto viac buchol tak sa rozpadnem, že všetko v mojom vnútri je slabé a najradšej by som to všetko vyplakala von.

Mám strach. Strach z toho, čo bude, z toho, kým som a z toho čo sa deje. Cítim sa tak hrozne malo, tak veľmi neviditeľne, tak ubolene a neskutočne smutno. Cítim sa samo, aj keď nie som.

Je ťažké priznať si svoje chyby, ale ešte ťažšie je s nimi nevedieť bojovať. Cítiť sa úplne bezradne a vidieť seba ako niekoho, kto toho veľa kazí aj keď nechce.

Je to úplne na nič neveriť nikomu, podceňovať sa a neveriť ani sebe. A tak strašne by som chcela, ale neviem ako. Bojím sa. Tak veľmi som verila tomu, že otec prestal piť, že všetko už bude dobré, tak som sa snažila a po miliónty krát som si našla k nemu cestu, ale neviem či to zvládnem zas. Stačilo.

Kto nič nečaká, nebude sklamaný. Bolo by fajn keby to šlo tak ľahko. Ale teraz mám pocit, že ležím na zemi a nemá mi kto podať ruku, že sa uzatváram do seba a to nechcem. Život sa s nikým nebaví a niekedy sa nedá ovplyvniť to, čo sa deje. Viem len to, že akokoľvek sám sa človek cíti, nikdy sám nie je. A verím tomu, že nie som ani ja. Cítim to.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu