Môj otec hrával, bol taký ten patologický hráč, ktorý minul na hru všetky peniaze čo sme mali. Bolo to hlavne v mojom detstve, veľmi si na to nepamätám, ale viem, že to obdobie bolo jedno z najhorších pre moju rodinu. Mama nemala peniaze a ovocie do školy nám dávala teta, ktorej nás bolo ľúto. Asi to vo mne ani nevzbudzuje nejaké emócie, lebo si na to vôbec nespomínam. Mama okolo mňa a brata postavila múr, cez ktorý toto nepreniklo.
Prešli roky, dospievali sme, všímali sme si. Bolo to asi pred dvoma, troma rokmi keď mal oco zas nejaké stavy. Vtedy som prišla domov zo školy a našla doma uplakanú mamu a niečo sa vo mne zlomilo. Ako sa má, hoc aj dospelé, dieťa postaviť rodičovi, ktorého má aj tak rado, ale sklamal ho? Ťažko. Vtedy som otcovi povedala veci, na ktoré chcem aj zabudnúť.
V úvode píšem bolo, teraz je otec ,,čistý". Často sa bojím, že sa to stane opäť a zas bude potrebné budovať všetko znovu. Môj oco je odhliadnuc od toho fakt dobrý človek, mám ho rada. Ale vždy po takom niečom zbúram všetky mosty, citové prejavy a iba s ním žijem v jednom dome. A je to veľmi ťažké. Potom sa on snaží a len pomaly sa tie mosty zas obnovujú.
Prečo píšem tento blog, až teraz sa zrejme dostávam k pointe. Nepíšem to kvôli ľútosti, ja sama sa nejak neľutujem, mám pocit, že to ide často pomimo mňa, nepripúšťam si veľa vecí.
Totižto včera mi priateľ poslal hru, nech sa trochu odreagujem. Úplné hlúpa hra. čísla od 1 do 100 porozhadzované a za 4 minúty kliknúť na to v správnom poradí. Doteraz sa mi to nepodarilo, hrám to asi nonstop, kašlem aj na diplomovku.
Prídem za ocom a hovorím mu, že už ma až hlava bolí, že hrám takú hlúpu hru, že už som asi pomaly závislá, ale chcem vyhrať. A vtedy som si uvedomila, čo som vlastne povedala. Žiaľ neskoro. Myslím, že otec dobre pozná tú chuť vyhrať a čakať to pri každom ďalšom pokuse. Povedala som mu, že už to hrať nebudem, lebo je to hlúposť.
Tu som si uvedomila ako ľahko sa môže človek stať závislým. Ako málo k tomu stačí. A aké ťažké musí byť prestať s tým. Nehovorím, že takáto závislosť je rovnocenná iným. Ale koľko ľudí má nejaké svoje závislosti. Piť kávu, hrať hry, pozerať seriály a podobne. Koľko ľudí nechápe ak osa človek môže tak spustiť a začať hrať trebárs aj tie automaty a nevedieť sa od toho odrhnúť. A sami trpia svojimi závislosťami a neuvedomujú si, aký je problém odnaučiť sa,
Chápem to však, od týchto závislosti sa človek odpútať nemusí, neškodia väčšinou nikomu. Nehovorím, že závislých ľudí treba ľutovať, to rozhodne nie. Raz som si povedala, že prestanem jesť sladkosti, keď oco prestane piť. Ja som to nezvládla, stále ma to zlákalo, on je nateraz silnejší.
Verím tomu, že jeho to už nezlomí, že už s tým bojuje najlepšie ako vie a zároveň ja si uvedomujem ako je toto všetko krehké. Namiesto jednej závislosti si treba nájsť inú. Oco si dúfam, vybral nás a ja idem vytvoriť závislosť k písaniu diplomovky.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
2
vela sily vam obom prajem, aspon sa mozete vzajomne podporovat
Napíš svoj komentár
je to vsak riesitelny problem; clovek si v prvom rade musi uvedomit, ze ho ma. az potom sa s tym da pracovat.
drzim palce tebe i tatinovi!