Pokojné ticho vtedajšieho chladného decembrového rána v byte na Rebarborovej ulici prerušila pomalá a vláčna klavírna skladba. Kým sa Sofia stihla prebudiť zo spánku, otvoriť svoje zlepené oči, kým zistila, že jej zvoní mobil, skladba utíchla. Lenivo sa vykutala z perín, rukou sa načiahla na poličku a s hrôzou zistila, že je už dávno po deviatej. To hrozné zúfalstvo a bezmocnosť, ktoré sa jej zhostili...tá beznádej. Tieto pocity však zo seba musela rýchlo vyhnať. Na ľutovanie sa a smútok jej už nezostával čas. Presne o desiatej sa začínala jej baletná skúška. Jej najdôležitejšia baletná skúška v živote.


Sofia sa baletu venovala od svojich piatich rokov. Od malička milovala krásne a štíhle dámy odeté v trikotoch a bohato nariasených sukničkách, s tak krásne upravenými vlasmi, že by na nich človek nenašiel štipku nedostatku, s tak bezchybne make-upom upravenými tvárami. Zbožňovala, keď ju rodičia ako svoju jedinú a pomerne rozmaznávanú dcéru brávali na baletné predstavenia. Obliekala si na ne svoje najlepšie šaty, vlasy si vyčesávala do veľkého drdola ani baletka a na svoje chudučké rúčky si dávala rukavičky. Pri každej návšteve divadla si prisahala, že aj ona raz bude predmetom obdivu.

A práve dnes, po trinástich rokoch tvrdých tréningov, udržiavania váhy, neustáleho zlepšovania výkonov sa mala zúčastniť skúšky, na ktorú ju zavolal sám pán M., ktorý si do ich divadla prišiel vybrať novú šikovnú baletku do svojho úspešného tímu tých najlepších tanečníc a tanečníkov. Takto by sa jej otvorila príležitosť konečne splniť si svoj sen a ukázať sa pred svetom. Byť tou, ktorú sledujú a obdivujú tisíce očí. Byť primabalerínou Národného divadla.

A ona hlupaňa zaspí a možno navždy stratí túto možnosť, túto šancu...to teda nedovolí. Okamžite prestala rozmýšľať, narýchlo do seba nasúkala jahodový jogurt, obliekla si džínsy a snehobiely kašmírový sveter od mamy, ktorý jej zatiaľ nosil šťastie a zavolala si taxík. Celá vystresovaná si vzala všetko potrebné, zamkla byt a rozhodla sa, že na taxikára počká vonku. Aspoň sa trochu prevetrá.


Taxík meškal dvanásť minút. Nastúpila celá premrznutá a nahnevaná.
„Prepáčte madam, na uliciach sú kolóny. Kam to bude? “
„K divadlu. Potrebujem tam byť o desiatej.“
Šofér na ňu namiesto odpovede mierne zagánil, keďže mu práve dala deväť minút na prejazd celým mestom, navyše kôli snehovým závejom nie veľmi dobre prejazdným. Napriek tomu robil čo mohol, očarený jej krásou. Nečudo, Sofia bola pekná žena. Jej dlhé a hladké havranie vlasy boli ešte poznačené spánkom, no boli husté a zdravé. Lemovali krásnu čistú tvár s výraznými mandľovými očami, rovným nosom a plnými, ružovkastými perami. Bola typom dievčaťa, od ktorého ste nevedeli odtrhnúť oči, ak ste sa na ňu dívali dlhšie. Bola jednoducho omamujúca a preto aj taxikár, opantaný jej pôvabom a zmyselnosťou, ponáhľal sa, aby tejto kráske vyhovel.


O desiatej hodine a piatej minúte taxík zastavil na Letnej ulici pred divadlom. O desiatej hodine a piatej minúte sa Letnou ulicou hnal štyridsaťdvaročný blázon na škodovke.
O desiatej hodine a piatej minúte Sofia z Rebarborovej ulice zomrela. Škoda, že nezavolala späť na číslo, ktoré ju zobudilo...Dozvedela by sa, že pán M. ochorel a baletná skúška sa zrušila.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
domusqa  29. 3. 2009 10:15
Ach to je krasne...ale dost smutne...
Napíš svoj komentár