Do tohto mesta som prišla na festival uctievačov Star Treku aj so svojou sestrou, neviem ju nájsť už dve hodiny a neustále sa stretávam s podivnými ľuďmi a so situáciami, ktorých pochopenie je nad môj rámec.
Medzitým si jeden z chlapcov všimol môj fotoaparát na stolčeku a cvakal ním, akoby mu na tom závisel život. Pravdepodobne budem mať desiatky fotiek plafónu. Akosi sa tomu nedokážem tešiť.
Skúšam ich dostať preč, na moje počudovanie sa mi to darí a odchádzajú s pokrikom "Pon Far!", čo značí vo vulkánskom jazyku párenie. Úzkostlivo, s nepopierateľným odporom prezerám tých niekoľko krvavých šmúh, čo po sebe nechali. Mimovoľne sa zamyslím nad duševným spojením Vulkáncov, počujem otváranie dverí. Sestra je späť.
Hovorí, že v kinosále stratila pojem o čase. Necítim sa dobre a sestra mi potvrdzuje horúčku. Hovorím jej o tých chlapcoch a jemne jej naznačujem, že je načase, aby na mňa dala a nejavila tak horúce priateľské city k cudzincom (Si pekne sprostá, že si ich sem volala!). Vonkoncom nemám chuť vrátiť sa na festivalový areál. Ostáva so mnou. Ideme spať.
Po druhej nadránom sa zhodujeme v tom, že pokusy zaspať odložíme na neurčito a jej návrh zájsť si do nejakého baru prijímam s unaveným nadšením.
Toto mesto je pre nás celkom neznáme, vychádzame z hotelu a hľadáme nejaký bar v okolí, ktoré je pomerne zaľudnené. Nachádzame však iba špinavú herňu, pred ktorou postávajú mladí muži, ktorí pôsobia ako pasáci. Prechádzame k zastávkam električiek. Postávam pri sestre, ktorá si prezerá cestovné poriadky, keď začujem ako chlapík o dva metre odo mňa vášnivo vykrikuje. Prečo sa pozerá mojím smerom?
Dochádza mi, že nenávistné pokriky sú adresované mne. "Ty piča, čo sa po mne pozeráš?! Rozkopem ti hlavu! ... " Som trochu znepokojená, pretože vyzerá odhodlane, nerozumiem vzniknutej situácii. Nevšimla som si, že by som naň hľadela dlhšie než dovtedy kým som popri ňom prechádzala a registrovala, že tam stojí nejaký človek. Jeho vzhľad pôsobí priemerne. Prihováram sa sestre, ten muž bude najskôr narušený. Snažím sa upokojiť, čo sa darí až potom, ako odchádza najbližšou električkou.
Sestra navrhuje, aby sme šli peši. Po ceste vychádza najavo, že nevie kam kráčame, len si myslí, že tamtým smerom niečo zahliadla ešte cestou na festival. Kráčame po chodníku a míňame mäsiarstvo z ktorého sa rinie neznesiteľný puch, pridávame do kroku. Dostávame sa do nevýslovne ošarpanej ulice s obytným domami. Prebývaním na takom mieste sa nemožno vyhnúť depresii, myslím si.
Po ceste prechádzajú prázdne cinkajúce električky, po tomto dni na mňa pôsobia ako bezduché plechové monštrá. Mám nepríjemný pocit z nenávisti toho chlapíka na zastávke. Krčím pohľad, ak oproti mne kráča nejaká silueta. Myslím na prísnu racionalitu Vulkáncov.
Mám hnusný pocit, že sa mi má stať niečo zlé. Lepkavé múry, pod špinavým svetlom lámp, ktoré lemujú ulice tieto pocity len potvrdzujú. V jednej z ulíc vidíme na tráve vranu. Vydáva zo seba prenikavý zvuk. Z neuveriteľnosti posledných 7 hodín mi je do smiechu. Cítim sa byť súčasťou filmu, v ktorého neskorších scénach bude smrť. Keď pred sebou uvidím prešľapovať černošského muža, odľahne mi. Černosi umierajú vo filmoch prví. Náhle si uvedomím svoje myšlienky a upodozrievam sa z toho, že zošalievam. Čo ak sa to spustilo niečím v tento deň? Akékoľvek racionálne vysvetlenie sa snažím zo seba vytĺcť, nič nemierni silnejúci pocit, že sa mi má stať niečo veľmi, veľmi nepríjemné.
Po ďalších asi desiatich minútach chôdze objavujem čajovňu. Tešíme sa. Zisťujem, že je zavretá. Neďaleko je kaviareň. Vchádzame dnu. Žena v kaviarni nás žiada, aby sme si šli sadnúť na terasu vo dvore. Prichádza čašník. Má jemnú deformáciu tváre a súbor rečových vád. Jeho vystupovane je až ohavne servilné. Pýta sa, či nám nie je zima, či nám nemá priniesť deku. So sestrou si vymeníme pohľady.
Nemajú čierny čaj. Objednávam si zázvorový. Ako tak sŕkame svoje nápoje, spoza múra terasy počuť chrchlanie. Znie mi to ako chrchlanie umierajúceho tuberáka. Preniká mnou sklúčenosť. Za tým múrom je nejaký človek, ktorý musí byť veľmi starý a chorý. Čakám zvuk na zem dopadajúceho tela. Hovorím to sestre a upokojilo by ma, keby sa ma snažila presvedčiť, že je to len pod ťarchou dnešného dňa. Má však rovnaký dojem, upokojuje ma však fakt, že teda neblúznim. Cítim sa slabo a je mi zle. Som hladná, pričom mi je z predstavy potravy nevoľno.
Vychádzame z kaviarne. Čašník sa milo usmieva, pery sa mu lesknú slinami. Sestra ma poťahá za rukáv. Pozri, na konci ulice je park, poďme sa prejsť. Nie som si istá, či je dobrý nápad prechádzať sa v noci v parku, ale stromy v tomto betónovom objatí by mohli upokojiť moje bolestivo napnuté nervy. Vchádzame a o chvíľu mám slzy na krajíčku. Chytím sa sestry a chcem ísť okamžite domov. To nie je park, to je cintorín!
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
marttina
19. 11.novembra 2011 12:20
chyba mi tam nieco. velmi pekne ako vzdy ale.
3
občas keď sa ocitnem v tmavých uliciach tiež mávam taký príval strachu a napadajú ma tie najčudnejšie predstavy
4
Často pri tvojich blogoch rozmýšľam, ako veľmi (a či vôbec) sú reálne a čo sa za nimi skrýva.
Napíš svoj komentár