Naposledy sa pri návšteve istej galérie neudržal.
-Ako môže niekto vyhodiť peniaze za taký nevkus?
-Tiež sa pýtam, keď pozerám na tvoje šaty.
Stála na špičkách a sústredene skúmala atracintovú neforemnú sochu obrých rozmerov.
-S tými dlaňami by mohol hrať tenis bez rakety, keby ožil, vravel si niečo?
-Len, že ak chceme stihnúť ten film, tak by sme už mali ísť.
Vlastne sa k sebe vôbec nehodili. Bola tak vzdialená jeho ideálu. Aj keď sa s nikým iným nikdy necítil menej sám než s ňou. Iba jej mohol odhaliť tie svoje časti, ktoré do človeka vrúbi ťažké detstvo alebo iná trauma a je za ňu vďačný aj ju preklína, lebo nepatriť k usporiadanej väčšine je požehnaním a výsadou aj väzením na osamelom ostrove uprostred davov.
Životný pocit outsidera, ktorý zaklíči v detskej duši ani časom a novými okolnosťami nevymizne. Ona tiež videla dná oceánov a pocítila ich ťažobu, ale jej nebolo ľúto, že sa neostala čľupkať na slnkom pretkanej plytčine. Podporovala v ňom jeho inakosť tým, že ju chápala.
On však túžil stretnúť niekoho pri kom by mal pocit, že sa jej zbaví, niekoho usporiadaného, pri kom by zabudol, že ním on sám nie je. Bolo by to tak... pekné.
Ale cítil sa byť voči nej previnený, čo mu nezľahčovalo situáciu. Bol jej nekonečne vďačný, že dôvod tejto jeho viny nikdy nespomínala.
Keď ochorela považoval za svoju povinnosť ostať pri nej. Pred rokom mu ochrnul pes a musel ho dať preč, pretože sa naň nedokázal pozerať a ona mu teraz chradla pred očami. Každý deň jej rozprával plány, ktoré uskutočnia, až vyzdravie. Spočiatku len aby mala motiváciu bojovať s chorobou a až bude zdravá opustí ju. Neskôr sa pristihol pri tom, že si ich uskutočnenie sám želá.
Raz popoludní ju navštívil a snažil sa nedať na sebe znať stiesnenosť, ktorá ho premohla vždy, keď uvidel jej vychudnuté slabé telo. Liečba nezaberala tak, ako dúfali.
-Chcela by som vedieť, čo s ňou je. Vidieť ju.
Očakával, že bude chcieť hovoriť o ich dieťati, ale ani tak nevedel, čo na to povedať.
Boli vtedy ešte príliš mladí, aby sa oň mohli postarať a narušilo by ich plány na ďalšie štúdiá. Nechcel ho. Mal strach. Musel by sa vzdať zvyškov bezstarostnosti. Napokon sa rozhodli. Nechcela ísť na potrat, chcela to dieťa. Ale na svoju rodinu sa spoliehať nemohla.
Súhlasila teda s tým, že sa ho vzdajú po jeho narodení. Zdalo sa to byť dobrým riešením.
Teraz ho napadlo, že možno celý ten čas dúfala, že zmení názor.
-Sľubujem, že zistím, čo sa bude dať.
O týždeň k nej už mohol ísť so správami o dievčatku. Dozvedel sa ich už o dva dni skôr, ale bol príliš otrasený a vedel, že by to nedokázal utajiť.
Potešila sa mu.
-Už dva dni som ťa nevidela.
Nežne jej pomohol obliecť sa a ani sa nepozastavil nad podivným vzorom a nesympatickou farebnosťou jej košele. Posadil ju do kolieskového kresla, aby sa prešli v nemocničnej záhrade.
-Je vo veľmi dobrej rodine. Zbožňujú ju. Je krásna, mám aj fotku. Počkaj vyberiem ju.
Držala ju v tenkých bielych prstoch a usmievala sa.
-Je nádherná. Myslím, že má podobné oči ako ty. A pozri aké šťastné.
Snažil sa zo všetkých síl, aby sa nerozreval.
-Ako sa volá? Potrebovala som ju vidieť.
Povedala to, ako keby sa chcela ospravedlniť.
-Viktória.
Ostal s ňou až kým sa zotmelo a potom odišiel, ešte ho čakala jedna úloha. Nasadol do auta a po pár hodinovej jazde zastal na periférii istého mesta.
Preliezol oplotenie a mäkko doskočil na trávnik. V zuboch držal malú baterku. Keď začul kroky, schoval sa za najbližší pomník. Vyčkal až sa strážnik vzdiali a vykročil alejou.
Dostal sa k detským hrobom. Míňal sochy bucľatých anjelikov, vädnúce kvety aj také, ktoré sa len chystali rozkvitnúť. Konečne stál pred tým, ktorý hľadal, pred Viktóriiným. Opatrne vylovil z vnútorného vrecka koženej bundy fotku malého usmievavého dievčatka a zasunul ho späť do rámu na mramorovom pomníku. Stál tam ešte hodnú chvíľu a potom sa stratil v tme.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
kemuro
26. 3.marca 2010 22:22
v polovici som si musel vyzuť ponožky
Napíš svoj komentár