Adam

Prvá bola príšerka z tvorivých dielní počas škôlkarskych čias. Nasledoval malý vrabec vypadnutý z hniezda, dážďovka ktorou ho kamarát nakŕmil a tri škrečky. Z toho jeden čierny zlatý a dva džungarské. Až som konečne spoznala prvého skutočného Adama, ktorého životnosť mala šancu prekročiť dobu troch rokov. A nielen, že sa volal Adam, ale tomuto Adamovi dokonca ani nevadilo, že vyslovujem jeho meno aj keď nemám dôvod, okrem toho, že mi to pôsobí radosť.

Popoludní mi volal, aby sme sa stretli a výnimočne ani nehudral, že meškám.
Kúpili sme si zmrzlinu a prechádzali sme po námestí.
Zrazu si to bez slova namieril k fontáne a sadol si na lavičku.
Nezvykli sme to robiť, ale prečo nie.
S Adamom sme často obaja potichu a ani jednému z nás to neprekáža. Raz sa mi priznal, že dlho nechápal, keď sa v spoločnosti hovorilo o trápnom tichu, pretože ticho je málokedy trápnejšie ako vynachádzavosť tých, čo proti nemu za každú cenu bojujú.

Nechcela som naše zhodné mlčanie prerušiť, ale Adam sa zapozeral na starobylé dlaždice pohľadom, z ktorého je hneď jasné, že má opačný smer. Zmrzlina sa mu pritom nerušene roztápala v ruke a vyzeralo to tak, že využije príležitosť a odhodlá sa každú chvíľu odkvapnúť.
-Adam, (ako to meno milujem!) nechcem rušiť, ja len že kvapkáš.
-Ah.
-...
-Mal som byť dlaždicou radšej.
-Pretože?
-Aspoň by som sa leskol. Čím viac sa po nej pošliape, tým lepšie na tom je.
Nebola som si istá, či by ho potešilo, že sa mu čelo leskne práve dosť. A nepýtala som sa ho radšej, čo sa stalo. Mala som pocit, že by som tým dala dôvod na reklamáciu nášho priateľstva.
Určite sa mi dnes ozval s očakávaním spoločného pomlčania.
A tak sme tam sedeli, okolo nás prechádzali zamračení ľudia a pri fontáne džavotali malé ufúľané deti.

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu