Adolf to tak určite nemyslel

Registrovala som silené povzdychy, čaká, že sa spýtam, čo mu je. Ale najprv si prelistujem časopis. Zdržiavam sa pri dvojstránke o orientálnych kobercoch, medzitým počet povzdychov stúpa a pre istotu ich sprevádza zúbožený výraz tváre. Nechce sa mi zakaždým dodržiavať rituál, mohol by hovoriť niekedy aj bez vyzvania. Pri kúpeľniach už prichádza netrpezlivé okopávanie nohy kresla a pohoršenie v povzdychu.
-No teda čo ti je?
-Povedala mi, že som idiot, lebo som vyslovil myšlienku, že Adolf to tak nemyslel.
-Aký Adolf, čo?
-Koľkých Adolfov poznáš?
-Jáj ten.
-Hej ten.
-... A prečo si to myslíš?
-Nechajme to tak. Som idiot. Som strašný idiot...
Povzdych, prestávka. Určite čaká, že to popriem. Pravda však je, že si to myslím tiež. Áno, myslím.
- (...)som tak strašný magor (...)
- Hmm, zas až taký nie si.
-Ale som.
-Nie, nie si.
-Myslíš to vážne?
Ako sa môže pýtať tak zákerne?
-Celkom vážne si myslím, že nie si idiot.
-Tak dík, mal by som jej niečo kúpiť, vieš mi požičať?

 Blog

9 0 1 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu