Adam si vo veku, kedy v srdci chlapcov bujnie väčšmi túžba po priateľstve než po spoločnosti dievčat jedného našiel. Po priateľstve túžil tým väčšmi, čím viac sa mu iné deti vyhýbali. Zblížili sa vďaka priateľovej tragédii. Raz ráno sa Adam hral na podpaľača bez zmluvy s obcou a zapaľoval za elektrárňou umelohmotné hračky, keď k nemu podišiel malý chlapec s nezvyčajnou otázkou.
-"Čau, podpáliš ma?" Dobromyseľný Adam nevidel dôvod, prečo by mu nevyhovel. Ale len čo sa k nemu priblížil s horiacou zápalkou malý chlapec, Roland, uskočil. -"Nje, nje už mám lepší nápad! ...možno." Roland mal v sebe akýsi sebazničujúci sklon. Fascinovala ho predstava vlastného umierania. Nevedel sa však rozhodnúť pre spôsob. Bol to veľmi nerozhodný človek.
Jeho nerozhodnosť sa prejavila aj v jeho výzore. Pôsobil chorľavo, mal však anjelsku tvár s nadpozemsky čistým pohľadom a človek sa nevedel rozhodnúť či v ňom prevláda ušľachtilosť alebo sklony k nehanebnosti.
Ničí toho chlapca únavný vzdor voči hrubostiam tohto sveta, alebo jeho nedostatok?
Jedného ospalého popoludnia si Roland pofajčieval na sudoch s pušným prachom na povale starého otca. Adam mu pripaľoval cigarety. Roland naňho zamyslene hľadel s výrazom, ktorý hovoril: "možno by to mal byť ten sud, na ktorom sedím." Adamove myšlienky neboli vzdialené: "Keby tam tak nesedel..."
-"Cítim sa ako parašutista, ktorému sa neotvoril padák," povedal Roland a poškriabal si plavú šticu vlasov, ktoré mu bezvládne ovísali vo vzduchu. Sedel na sude zhrbene, hlavu mal naklonenú nabok a zatiahnutú medzi plecami, takže z Adamovho uhla to vyzeralo, že nemá krk. Okrem toho škúlil, pretože mu svietilo do očí slnečné svetlo. Adam sa nemusel veľmi namáhať s odpoveďou.
-"Horšie je, že tak aj vyzeráš."
Roland sa neveselo zasmial.
-"Idem sa prejsť."
Vyšli na ulicu a Adam videl, kam jeho kamarát zamieril. Nemal pochýb o tom, že sa šiel prejsť k močiarom, kde dúfal v stret s nejakým aligátorom aby mohol precízne posúdiť jeho eventuálnu ochotu skonzumovať ho.
Adam mal o priateľa obavy. Čo ak sa nakoniec nerozhodne pre smrť ohňom? Sám by mu to však nikdy nenavrhol. Bolo to proti etikete vzťahujúcej sa na pyromanov. Nemohli s konečnými návrhmi prichádzať samí. Keby si však Roland zvolil oheň, Adam by bol rád, že by bol pod jeho bezpečnou ochranou.
Koniec koncov, mal Rolanda rád a nikdy ho nepodpálil, a že mal za tých 75 rokov ich priateľstva dosť príležitostí. Pravdepodobne to bol aj dôvod, pre ktorý sa dovtedy s pyromanmi nikto nepriatelil. Adamovi predkovia žili utiahnuto v spoločnosti najbližšej rodiny. Rolandova nerozhodnosť napokon vyústila do prirodzenej smrti. Zanechal po sebe nekonečný počet traktátov o výhodách a nevýhodách jednotlivých spôsobov úmrtí.
Pre neustále sa blížiacu sa smrť sa nikdy neoženil a nemal toho viac ako v deň, kedy sa zoznámil s Adamom. Adam však veril, že bol priateľ nakoniec spokojný. Na jeho počesť horelo viacero objektov. Obyvatelia mesta si ctili ich priateľstvo a ponúkli už starému pánovi v smútku nemálo pochodní ohnivej žiary.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
titusik
4. 1.januára 2011 17:20
vždy som mala rada ľudí, kt. sa živili zapaľovaním lámp.
Napíš svoj komentár