Budem s tým bojovať. V tomto boji padajú za obeť mojej zlosti neživé predmety. Niečo ako menšie zlo. Včera som rozpárala vankúš a mobil mi už tiež nebude zamŕzať. Má akosi priveľa častí. Ale už dva týždne som nenakričala na súrodencov.
Bolo už len zopár dní do Vianoc a prvá várka vianočných koláčikov sa mi škaredo spiekla. Snažila som sa ovládnuť, napokon prišli za mnou priatelia a nechcela som sa im predviesť ako šialenec, ktorý zbesilo dupe po pripálenom pečive. Upokojila som sa tým, že som jeden zvlášť sčernený dôrazne rozmliaždila v prstoch. Dala som do rúry ďalšie, vzala som nám niečo pod zub a šla som do izby. Takto spolu sme boli prvý raz od detstva. A väčšinu života som mala za to, že sú to hlupáci.
Sledovala som pobaveným úsmevom Rolanda. Svoje sľubné nadanie unudiť k smrti sa mu odvtedy podarilo doviesť do dokonalosti. S Karolínou sme sa na seba s pochopením pozreli, chvíľu to ešte zvládneme, však sú Vianoce. Môj pohľad priťahoval Daniel. Moja prvá láska. Pamätám si svoju vetu "a to so mnou nechceš chodiť zato, že mám deväť a ty jedenásť?!". V súčasnej podobe by ma ničím nezaujal. Zvláštne. Napokon som vybehla, aby sa mi nepripálili aj tie na druhý pokus.
Úmyselne som sa vyhýbala obývačke. Bol tam ten divný chlapík, Medard, ako ho volala sestra pre jeho lásku k čaju s medom, ktorého náš otec doviedol. Uprednostňujem kvety pred plodmi a tak som ešte horúce koláčiky niesla so sebou. Nevadí, že nedozreli do podoby akej mali. Pohadzovanie si horúcich kúskov s ešte roztečenou čokoládou uvoľnilo atmosféru, dovtedy sme sa len skúmavo premeriavali a hľadali spoločné znaky s ďeťmi, ktoré sme kedysi tak dobre poznali.
Akýmsi nedopatrením sa Roland znovu dostal k slovu a Sandra obrátila oči k plafónu. Nelka odbehla, aby si umyla ruky lepkavé od cukrovej polevy. Napriek prvým dojmom sme si neboli celkom cudzí.
Rozhodli sme sa, že si pozrieme film. Teda, nevedela som im ten nápad vyhovoriť. Pýtali sa ma na toho chlapíka. Priznávam, že je podivný. Žiarila z neho radosť z vianočných príprav. Plavá štica vlasov mu podchvíľou stekala do očí a svojským pohodením hlavy ju odhadzoval nabok. Pospevoval si a natešene sa usmieval. Ozdoboval miestnosť. Daniel sa ma zhrozene pýtal, či to nie sú ľudské uši, ktoré vešal nad dvere. Než som stihla odpovedať, Medard ho odmenil za jeho
správny tip veselým žmurknutím a teplým úsmevom. Nelka vyzerala znepokojene. Vedela som, čo bude nasledovať. Ospravedlnila sa mi a odišla. Svojím odhodlaním akoby posmelila ošívajúcich sa a jeden za druhým odchádzali preč. To už Medard pobehoval s nožom v zuboch a z chladničky vyberal veľkú tácku. Leskli sa tam nejaké neidentifikovateľné hnusné veci. Chápala som, že nechcú vedieť, čo tam má. Boli zhnusení a zhrození. Ja tiež.
Bolo mi smutno a hodila som sa na posteľ. Vyšla som z izby až večer na veľký hluk. Medard si priviedol nejakých ľudí. Boli to dvaja nesympatickí, chlpatí muži v kožených nohaviciach. Správali sa neprístojne. Hanbila som sa za to, čo stvárali na pohovke, ale Medard jasal, cítil sa sviatočne.
Rozumiem svojmu otcovi, že chcel nejakej ľudskej bytosti dopriať potešenie z príprav na sviatky, ale toto bolo príliš. Medard je zvrátený psychopat. A jeho detinský úsmev a lesk v očiach ma nepresvedčia o opaku! Všimol si ma a podišiel ku mne. Čím bližšie sa nado mnou nakláňal tým väčšmi som mrzla desom. Vedela som, že by mi nemal ublížiť, ale pri niekom ako on, sa to nikdy nedá vedieť na isto. Bola som v strehu, keď sa mi prihováral. Sledovala som medzierku medzi jeho prednými zubami, tak zaujímavú s jeho sladkým úsmevom, keď rozprával.
"Až sa dostaneš do Jeho brlohu, musíš si dávať sakra pozor! Musíš ním prejsť bez dýchania. Trvá to takých 30 sekúnd, 20 keď si pohneš. Ale nesmieš sa potiť. Vôbec nijakú vlhkosť, nič. Chápeš. V tom brlohu sú hrubé nánosy zaschnutej farby. Že úplne všade. Úplne, úúúplne všade. Jedna kvapka a prebudíš farby, prebudíš Ho a zahluší ťa nimi. Zvyknú sa ti potiť ruky?"
Skôr než som stihla akokoľvek reagovať, odbehol preč. Cestou ešte pozrel na pohovku so spokojným pokývaním hlavy ako domáca pani po dobre odvedenej práci. Znechutená až po okraj som šla za otcom. Sedel vo svojom obľúbenom kresle a listoval si v Peknom bývaní, zaiste si ho kúpil pre článok o pergolách.
"Oci, prečo si sem k nám pustil toho muža? Mám z neho hrozný strach, nejdem ani do kúpeľne, lebo by som popri ňom musela prejsť. A vieš ako vyzerá obývačka? Čo sa tam dejú za zverstvá? Musíš ho poslať preč! Prosím."
Otec sa na mňa sotva pozrel. Chvíľu som si nebola istá ani tým, či ma vôbec počul. Nakoniec mi chlácholivo povedal pár slov.
"Ale no tak. Kým je Medard u nás, nikto sa k nám neodváži vlámať ani nám ublížiť. Kým je tu, sme v bezpečí, lebo sa ho všetci boja."
"Dobre teda."
Snažila som sa prehltnúť svoje ale, z otca mi bolo jasné, že ho nepresvedčím
a musela som uznať, že mal pravdu, pokiaľ bude Medard u nás, nikto sa k nám neodváži. A snažila som si predstaviť niečo tam vonku, čoho by som sa bála viac.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ohavné je, že všetci sme normálni.