Keď z času na čas pozerám na castingy do super a hyper
-star, oblieha ma pocit, že boli úspešné až nad rámec.
Aspoň sa mi tak vidí, keď pozerám na tisícky ľudí, ktorí sú presvedčení o svojom poslaní vystavovať svoje (ne)schopnosti na obdiv.
Čiastočne tomu rozumiem. Občas, keď sledujem výnimočného umelca, ktorý ovláda svoje remeslo s nadpozemskou ľahkosťou, chvíľami začínam mať kacírske myšlienky, že by som to dokázala tiež. Pozor, nemýliť si to s "pch, však to by dokázal aj môj 5 ročný brat, (sestra, strýko, babka...)" ktoré tak často poletuje v galériách moderného umenia. Kým v prvom prípade presvedčenie opadne ešte pred koncom predstavenia, v tom druhom zvyčajne pretrvá.
Pri pozorovaní adeptov, ašpirujúcich na titul hyper a super star, ktorí sa počas svojich vystúpení neraz opovážlivo približujú biologickým zbraniam a ťažkým uspávacím prostriedkom sa mi vždy pripomenú dve veci.
1. Nikdy nesmiem dopustiť rozšírenie ich radov vlastnými silami. Napokon, spoločenská samovražda sa dá dosiahnuť aj menej akčnými spôsobmi.
2. Pripomínam si slová "Niektorí ľudia sú lepšími bez sebavedomia."
Keď som to počula prvý krát, zdalo sa mi to kruté. Potom sa mi pár ráz stalo, že som niekomu pomohla s nadvihnutím ega až bolo moje úsilie korunované úspechom v zaujímavej podobe. Daný človek, precitnutý, vedomý si svojej hodnoty mnou začal opovrhovať. Mea culpa, videla som také príhody už predtým, ale neverila som im.
Spomínam si aj na knihu, kde sa z chlapca, po tom čo získal sebadôveru stal vrah.
Začal si veriť, že to dokáže.
Dodnes sa mi tá veta zdá krutá. Ale registrujem progres, už jej rozumiem a aj to sa počíta.
Kedysi som si bola istá tým, že každý človek disponuje istým druhom nadania, niečím čím vyniká a radí sa v tom k nadpriemeru. Tým niečím pritom môže byť čokoľvek. Ping pong, beh na vysokých opätkoch, hovorenie slov v opačnom smere bez dlhého rozmýšľania, schopnosť poskladať rubikovu kocku za 30 sekúnd, schopnosť sebaobetovania, schopnosť obetovať iných, jednoducho čokoľvek.
To je aj dôvod prečo mám radosť z kurióznych počinov, ktoré sa objavujú pre rozptýlenie na konci televízneho spravodajstva a v príslušných rubrikách denníkov a časopisov.
Naposledy ma takto potešila správa o chlapíkovi, ktorý miluje svoju sliepku a chová si ju ako bytové zvieratko. Nosí si ju všade so sebou, na motorke do krčmy a tak. Povedala by som, že tento muž je ohromne dobrý v zvládaní posmechu okolia.
Netreba sa hneď nechať strhnúť tým, čo je na očiach. Však je tak vzrušujúce stať sa svojím vlastným, osobným hladačom pokladov.
Pokiaľ ide o mňa, do svojich šiestich rokov som sa domnievala, že som úplne najlepšia v lezení na stromy. V našom meste som možno aj bola, aspoň ma nikto nepresvedčil o opaku. Čo je dosť dobrý dôvod namýšľať si to. Potom som šla do prvej triedy na základnej a krátko po zoznámení sa s otravnosťou domácich úloh som zistila, že vo vyhováraní sa som ešte lepšia.
Človek si zavše uvedomuje aj svoje mínusy, horšie danosti a zlozvyky. Tu sa možno utešovať tým, že za istých okolností by mohlo byť menej mrzuté ostávať ich majiteľmi. Občas totiž môžu nadobudnúť status nadania!
Z klamára prifarbovača sa stane spisovateľ s bujnou fantáziou, z promiskuitného jedinca skúsený milenec...
Takto si tiež nahováram, že keby sa zajtra odohrala strašná katastrofa, ľudstvo by spelo k svojej záhube a s rodinou by sme boli uprostred tejto katastrofy uväznení v skleníku starej mamy, kde je našou povinnosťou zakaždým poobdivovať jej obyvateľov. Tak možno, možno by nás zachránil práve môj hlas, keby som ho nechala rozozvučať a narušil by jednotu sklených tabuliek. Keď sa ma rodina snaží umlčať, zvyknem si hovoriť "však ma ešte budete prosiť aby som sa rozospievala." Áno, na sebakritike by som mala popracovať v istých ohľadoch aj ja.
Týmito kľukatými cestičkami sa dostávam k tomu, že by som najradšej ku každému článku učinila povinný dodatok o význame sebakritiky, ako aj zvýšila samotný počet rozpráv o nej samej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
3
kamarát mi dávnejšie vravel, že bol večer behať v meste (Praha) a videl muža, kt. si viedol na vodítku klokana. Ak šiel dobrovoľne, tak obdivujem toho klokana.
4
Trošku by som to poupravila: podľa mňa to nie je tak úplne o tom, mať malé alebo veľké sebavedomie, skôr o tom, mať aj pri vyššom sebavedomí súdnosť. Toto z článku nevyznieva úplne automaticky, skôr tak, ako keby zvyšovanie sebavedomia bolo viac na škodu a mali by sme premýšľať, či zvýšenie sebavedomia z nás neurobí vrahov. Ale inak sa mi to páčilo a podobné myšlienky určite napadajú mnohým z nás.
Napíš svoj komentár
____________________________________________________
Šťastie, že nie si chlapec.