Parížske k(s)vety zla III.

Niektoré ľudské časti ostávali nedotknuté a s ohromením som sledovala vegetáciu so ženskými pohlavnými orgánmi, ktoré pohlcoval iné druhy. Strom, ktorého plodmi boli dobre živené ľudské ďasná, odporný uhrovitý ker, vlasaté byliny. Starú paniu, z ktorej sa stal sukulent s párom vytreštených očí, ktorými celý život sledovala z okna svoje okolie. Profesora, ktorého karhavý kašeľ neopustil ani po prvom opelení. Množstvo parazitických druhov, dreviny s obsedantným obtieraním svojich listov o okolité steny budov.

A zatiaľ sa menili iní, drevnateli údy, kvitli, mliaskali a ryčali, ich reč sa stávala nesúvislou a zmätenou. Niektorí vyrážali zo seba slová s divokou zúrivosťou, iní ich odriekavali s mechanickou monotónnosťou a ja som v ich prejave, napriek úsiliu nenachádzala hlbší zmysel.

„Pourquoi? Parce que!“ (Prečo? Preto!), prskal muž, z ktorého nôh boli už zakrnelé korene, zdalo sa mi, že ide o homoríziu, zatiaľ čo sa snažil zasadiť svoju dolnú časť do zeme, aby prežil. Dúfala som, že je druh, ktorému postačí plytké zakorenenie. A vlastne, nebol to ten naškrobený predavač bagiet z pekárstva na rohu? Očami som však sledovala iné zdroje hlasov.
„Le serveur est hors service.“ (Server je mimo prevádzky.)
„Tu es fou?“ (No máš ty rozum?)
„Il roule ses cigarettes.“ (Cigarety si šúľa sám.)
„Touche du bois“ (Zaklop si na drevo!),

Hádala som príbuznosť s rododendronmi, azalkami, gerániami, kríčiami aristolochie, vŕbami a obludnými druhmi Echynopsy pripomínajúce kýpte a Nindulariá, ktorých konečníkové otvory mohli patriť k ich rastlinnej i ľudskej časti rovnakým dielom.
Sledovala som výjav so strnulou nehybnosťou, keď som sa pohla, obraz sa začal opäť meniť a zdalo sa mi, že je napojený na mechanizmus, ktorý ovládam ja sama, s tým, že kľúč k jeho pochopeniu nemám vo svojej moci. A naozaj som nemohla byť ďaleko od pravdy, keď v tom sa mi zatmelo pred očami a ja som stratila vedomie.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu