Minulý týždeň ma Čapta vzala k miestu, kde býva. Boli sme v uličke plnej domov. Pýtala som sa, ktorý z nich je jej a so smiechom odvetila, že všetky. Udrel mi do očí zvlášť ten na kraji, bol celý zarastený rastlinami a ďalší z dymového skla s ozdobnými pozlátenými predmetmi, pamätám si mašlu, prst a pralinku. Sú tu zvláštne zvyky i vkus.
Pri prechádzke sme míňali obyvateľov. Všetci sa Čapte úctivo zdravili. Hlboko si ju vážia pre jej poslanie. Ako mi porozprávala, zdedila ho po matke a jej matka po starej mame. Mala som pocit, že pre niektorých je Čapta umelkyňou, pre iných sväticou.
Ukázala mi aj miesto, kde sa odohrávajú obrady. Má drevenú dlážku s veľkých plátov dreva a jej dve verné pomocníčky vytvoria lektvar s omamujúcou vôňou, ktorou ju potrú. Všetko je dokonalé a čisté.
Čapta sa vo voľnom čase učí cudzie jazyky. Je však tajomstvom aké. Nikto nevie kam plánuje odísť po dovŕšení dvadsiatich piatich rokov dvoch mesiacov a siedmich dní. V ten deň sadne na autobus, vlak alebo lietadlo a odíde. Navždy. Nahradí ju niekto iný.
Kým ona začne nový život, možno sa aj vydá a bude mať deti a nikdy sa nikto nedozvie odkiaľ prišla, ani že je svätou ženou.
Chlapci a muži z celej oblasti hádajú, či si popoludní precvičuje švédčinu, portugalčinu, alebo vietnamčinu. Niektorí sú odhodlaní na cestu okolo sveta, aby ju potom mohli nájsť a ostať s ňou.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
majuri
29. 7.júla 2010 11:30
ake jedovate
2
zbožňujem blogy, príbehy, ktoré sú len časťou jedného celku, ktorý pozná len autor. Kde sa nedokážem pýtať na jednu nezrovnalosť, čomu nechápem, ale je ich milión, až to nie je dôležité a dotváram si "film" sama Všetky prsty hore.
Napíš svoj komentár