Na tomto bohom zabudnutom mieste mimo sezón zaznamenávame aj prílet zblúdilých múch, tak veľmi to tu chradne. Prichádzajú sem len občasné návštevy. To je dôvod, pre ktorý bez rozpakov spočíname dlhými pohľadmi na novoprichodiacich, sme vďační za každý čerstvý vizuálny impulz.
Prechádzala som dedinou a uvidela som hlúčik postarších obyvateľov, naneštastie som si ich všimla neskoro, takže som už nemohla prejsť na druhú stranu chodníka.
Čakala som otravné zdržiavanie, niečo ako "Nikola, ako sa má starká, kam ideš, s Adamom ešte stále veľká láska, aké to máš vlasy?"
ale boli zabratí do zjavne veľmi pútavého rozhovoru. Zachytila som niečo ako "Zase sem chodia." Boli tu už dávno."
Zrubový penzión zvyčajne zíval prázdnotou, ale teraz boli výnimočne obsadené všetky izby.
Rezervovali si ich na jednu noc.
S Adamom sme mali byť o tomto čase už v meste, ale táto nečakaná vec ho tam zdržala.
Čakala som ho vo vestibule, počúvala som si hudbu z ipodu a listovala som starých potrhaných časopisoch, ktoré sa povaľovali na stolíku. Zanedlho som sa začala nudiť a dopovať sa nervózne žuvačkami, žula som ich s čoraz väčšou vervou.
Naraz som pocítila, že mi na pleci spočinula ruka a prvá myšlienka, ktorá mi preletela hlavou bola, že žujem príliš nahlas, čo sa mi občas stane.
Nikto však pri mne, ani za mnou nebol. Len pri recepčnom pulte jeden muž, ktorý čakal na kľúč.
Keď som sa Adama konečne dočkala, šli sme do kina v najbližšom meste. Premietali nejaký prudko umelecký fínsky film. Páčili sa mi v ňom predovšetkým prvé a posledné dve minúty, pričom dočkať sa posledných dvoch ma stálo veľkú obeť. Neviem prečo som chcela ísť do kina na naše výročie.
Vrátili sme sa späť až neskoro v noci a Adam zabočil na cestu vedúcu do lesov.
-Vieš, že ma tieto lesy v noci desia. Mám taký pocit, že by sme tam nemali ísť.
-Blbosť. Budeme tam pravidelne chodiť, aby ťa to prešlo.
Nechcela som sa dnes škriepiť a tak som žiaľ pristala.
Vystúpili sme z auta a viedol ma čoraz hlbšie medzi stromy, ktorých konáre vytvárali oblúky vyšliapaným cestičkám. Mala som z toho zlý pocit, na druhej strane som si ho aj vedome privádzala, pretože to tak bolo vzrušujúce. Boli sme obkľúčení zvukmi. Bolo bezvetrie, tu šuchot, tam sa niečo pohlo, húkanie sov. Vo vzduchu bolo cítiť silnú vôňu zeminy a rastlín.
Rašelina bola čím ďalej tým tmavšia, penovito svietili len snežienky, zdalo sa, že sa stromy aj s tými povykrúcanými prstami z konárov ponášajú na obrie ruky utopencov, ktoré sa kŕčovito vypínajú z vôd, ktoré ich pohlcujú. Boli ich tisícky a my sme po tej vode kráčali, zahladení do seba. Vždy treba zavierať oči pred hroznými vecami, ktoré nás obklopujú, keď chce byť človek šťastný. A ja som. S Adamom.
Náhle sa rozbehol a bezstarostne sa smial. Moje obavy sa rozplynuli a pobehovali sme ako divé zvieratá, preskakujúc pokácané kmene.
Boli sme už ďaleko. A kráčali sme ďalej pričom sme sa a objímali okolo pása.
Rovnakými krokmi, pekný vonkajší prejav vnútorného súladu.
-Vidíš tam tie svetlá? Tam, medzi stromami.
A skutočne. Žlté plápolajúce svetielka.
Šli sme za nimi a potom výjave, ktorý sa pred nami rozprestrel, prestali byť lampióny visiace z konárov zaujímavé.
Neviem ako dlho sme tam len tak nemo stáli, neschopní čohokoľvek.
Neviem ani koľko článkov prstov som Adamovi zlámala, ako som mu zvierala ruku, ani koľko ostalo mne v celku po jeho stisku.
Vo vzduchu levitovala nahá žena. Mala neopísateľný plášť, ja ani neviem ako to nazvať. Pri nej bol muž, ktorého som videla v penzióne a prilietavali k nemu vtáky, nočné motýľe, lietavice, najrôznejšie druhy lietajúcich živočíchov a on im vytrhával krídla a pripájal ich k plášťu ženy. Zvyšky odhadzoval vôkol seba. Na zemi sa povaľovali mŕtve a chvejúce sa dokaličené telá.
Všetky krídla sa trepotali na tom plášti. Pôsobilo to vrchovato bizarne. Pohyby krídiel boli chaotické. Vyčnievali lesklé čierne krídla havranov aj krehké žilkovaté hmyzie. Bola to ako keby pohybujúca sa vitráž.
Postávali tam aj iní ľudia, všetko mne neznámy. Muž, ktorý predvádzal pohyby, akých je ľudské telo fyziologicky neschopné a preto bol naňho nekonečne desivý pohľad. Na vzdialenejších drevených stoloch bolo mnoho predmetov. Videla som tam asi aj nemálo iných vecí, ale môj mozog nedokázal spracovať všetky informácie, ktoré zmysly zachytili.
Vytrhávač krídiel nás uvidel. Blížil sa k nám. Nohy som mala zakorenené do zeme, takže som sa nedokázala ani pohnúť.
-Krásna noc, máme tu také menšie stretnutie v priateľskom duchu. Spojené s blším trhom. Dovoľte aby som sa predstavil. Volám sa Félix.
Jeho tón znel, ako pri bežnom bežnom rozhovore a pôsobilo to na mňa upokojujúco.
Mal husté čierne obočie nad očami prezrádzajúcimi pobavenosť.
Prešiel pár krokov a obzrel sa. Nabádal nás k tomu, aby sme ho nasledovali.
Pozrela som na Adama. Vykročil smerom k mužovi ako v tranze.
Neustále som musela civieť na ženu vo vzduchu a tú zvláštnu nádheru. Našľapovala som opatrne, aby som nestúpala po vtákoch na zemi.
Félix si to všimol.
-Ešte to nie je zharmonizované. Ale dnes to dorobím.
Povedal to s neskrývanou pýchou v hlase.
Keď sme ho nasledovali k dreveným stolom, nenútene začal s vysvetľovaním, čo sa tam nachádza.
Boli tam umne naukladané presklené vitríny s drevenou podstavou s neidentifikovateľnými predmetmi vo vnútri, matné čierne škatuľky s nápismi v neznámom jazyku, zrkadielka so začierneným povrchom, zvláštne rytiny, ampulky, knihy v koženom viazaní, bábky s ľudskými vlasmi, zelenomodré plytké misky a obďaleč aj veľkorozmerné vitríny s vypchatými siamskými dvojčatami ľudí aj zvierat.
Ukázal na jednu z menších sklených vitrín.
-Po tejto som dlho túžil. Mumifikovaná ruka otcovraha. Patrila jednému z mojich inkarnácií.
Pristúpil k nám postarší nízky muž s bielou briadkou a fúzmi. Félix zaševelil.
-Ospravedlňte ma, musím vás opustiť, už to zaschlo a musím sa vrátiť k dielu teraz sú podmienky ideálne pre prácu.
Starý muž páchol jodoformom. A dymom z fajky, ktorú si bafkal. Pôsobil dojmom človeka, ktorý načúva hlasom diabla a neustále nepochopiteľne cukal hlavou, akoby im nastavoval ucho.
-Nechceli by ste trochu extraktu lásky? Z vrecka vytiahol malú prezdobenú fľašku.
Uvedomila som si, že stále držím Adamovu ruku. Držali sme sa tak silno, že som nevedela či nám po dlani kvapká pot alebo krv.
-My máme takej vodičky za moria.
Povedala som to cudzím hlasom, vychádzal zo mňa, ale nepoznala som ho.
Starý muž sa usmial, aspoň sa mu tak zavlnila briadka, že som z toho zavlnenia tak usúdila.
-Tak by vám nemalo prekážať keď do nich načriem.
Prebrala som sa na sucho v ústach na zvuky sprevádzajúce vracanie.
Adam kľačal a opieral sa o kmeň stromu. Bola som slabá, a pomaly som sa k nemu doplazila. Vracal zapáchajúcu hustú blanovitú hmotu, ponášala sa na smolu. Potom si vysilene ľahol k rozhnívajúcemu drevu, ktorý bol husto obrastený machom. Neviem ako dlho sme tam takto bezvládne ležali, ale napokon sme sa cítili lepšie a podopierajúc sa sme pohľadali auto a šli sme domov. Celú cestu mlčal a ani na mňa nepozrel. Tých ľudí sme už nikdy nevideli. Podľa mojej starkej si zvláštnych ľudí v lese naposledy pamätala jej prastará matka z rozprávania svojej starej mamy.
Nikdy sme sa o tom s Adamom nerozprávali. Súznenie som už pri ňom necítila, len ako závan spomienky. Myslím, že na jeho strane to bolo tiež tak alebo sa mu len príliš spájam s niečím, čo si nechce pamätať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kemuro
20. 3.marca 2010 21:46
cez koľko kníh som prepadol?
Napíš svoj komentár