Ktosi tvrdil, že odpustiť je pekné. Určite to bol človek, ktorý neodpúšťal. Vôbec nieje pekné. Je hrozivé a bolestivé. Odpustenie sa ukazuje až vtedy keď sa voči vám najbližšia osoba previní tým najťažším hriechom či zločinom. Ak odpustíte vtedy na seba prevezme celú ťarchu hriechu. Celú jeho bolesť, ktorú vie spôsobiť. Beriete na seba cudzí kríž previnenia a trpíte zaň. Za človeka ktorému odpúšťate. Znášate bolesť jeho hriechu.
Božské je súdiť a ľudské je odpúšťať. Po tom všetkom zostáva len viera a malý kúsok nádeje. Viera ešte ostáva aby ste sa vedeli modliť. Posledný kúsok nádeje dávate človeku ktorému ste odpustili. Ak by ste mu nádej nedali, nikdy by nemal šancu pocítiť vašu lásku, pocítiť vaše odpustenie, pocítiť že svet je pekný.
Až odpustíte nemyslite si, že ste urobil vrchol všetkého. Vtedy musíte svojho previnilca milovať oveľa viac ako inokedy, modliť sa zaň oveľa viac než obvykle, snažiť sa dať mu pocítiť všetku vašu dobrotu. Je to ťažké a jediný spôsob ako si môžte kúsok uľaviť je modliť sa a kúsok si možno poplakať tak sám pre seba v kútiku duše "už mi to nikdy neurob, už mi nikdy takto neublíž, nikdy ma takto nesklam, prijmi moje odpustenie".
To je asi podstata odpustenia. Čím závažnejšie zlo tým väčším dobrom proti tomu zlu treba bojovať. Nikdy som si nemyslel, že budem trpieť menej ak budem bojovať na strane dobra. Viera je to, že stojíte na správnej strane a váš boj má význam.
Možno život prinesie aj iné ťažké skúšky. Ale aspoň viem ako sa im dá čeliť.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár