Pritom ako kráčam si v čistej nechutnosti hovorím ako prežijem v pohode ďalší deň v mojej dočasnej práci, ktorá je samozrejme k... dočasná. Naladiť na hladinu uvažovania a určité dávky trpezlivosti znamená snahu vsugerovať si to aspoň po dobu 20 minút, kým neotvorím dvere a nevidím tie malé tváre, ktorým sa milo zdravím. Je to tak, zas som tu.. Lietam, behám, nerozmýšľam, nadávam, hrám sa, napomínam, kričím, hladkám moje aj trochu obľúbené mega brčaté dieťa. Hlúpo sa poteším z neprítomnosti tých čo ostatným kradnú sladký spánok a užívam si krátke chvíle ticha. Samozrejme zapínam proces zamýšľania sa nad životom. Pod oknami si mladí vypekajú dramy. Poznám ich, vídame sa na našich dramoch v ,,meste“. Prečo dopekla stojím tu a žijem toto? Kde to dopekla vlastne stojím? Cítim sa jak žebrák, to bude asi tým, že tak v poslednej dobe vypadám. Neupravene, hoci čisto, mám pocit akoby som mala na hlave plienku a pod tou plienkou hovná v mojej hlave. Veru. Človek sa snaží, spraví zmenu, odíde, no zrazu bum.. musí sa vrátiť, sťahovať naspäť, upustiť od svojej slobody a sna, je to na infarkt. Na infarkt v 26 rokoch.
Schádzam dole po schodoch s deťmi za ruku. Niekto sa na mňa pozrel a ja cítim ten pohľad a tak zdvíham aj môj, no vzápätí sa mu snažím vyhnúť ako to robím v NFS na mojom McLarene keď sa v sekunde rozhodnem ísť skratkou. Naaah videla som to na ňom. Výraz typu ,,prepočítavam....“ a zas si ma ,,ZOOMne“, rozmýšľa kto som. Hej vídavame sa na dramke, ideme na johna a kecáme o vážnych veciach. Nabudúce sa stretáme zas, naše pohľady tiež, chytí ma za plecia a hovorí že sme minule mali asi so deep debatu, ibaže obaja krútime hlavami, že nevieme o čom. Ale isto to bolo dobré. Rapuje s chalanmi, ktorí to robia fakt dobre, pre mńa to tak proste má vypadať a očividne im to ide už sú známi a žiadaní aj v tej našej malej krajine. Na tých schodoch je v tom momente paralela mojich dvoch životov, ktoré by sa stretnúť nemali. Teraz si hovorím, nebuď decko, ale tam nejde o to, proste len cítim, že som niekde, kde byť nechcem..
Večer unavene sadám do autobusu a púšťajú sa mi slzy. Hej som vyčerpaná a hladná. Snažím sa vysvetliť si to racionálne, čiže nedostatok uspokojenia základ. Potrieb sa podpisuje pod moju oslabenú psychiku a preto táto reakcia. Dýchaj. Dokelu ale ja neznášam keď mám dýchať v autobuse. Myslím si, že všetci počujú môj dych. Preto ho zadržiavam. To sa mi už niekedy nepodarí racionálne vyvrátiť a som rada keď vyvráti na zastávke ten bus mňa.
Zas mi píše bývalý sused. Ten od ktorého som to mala len presne 6 chodidiel rovno k našim dverám. Viem to lebo som to rátala, keď som ráno bežala v ponožkách od neho. Čítam si úplne vyčerpaná jeho správy a nedokážem už nijak dráždivo, dokonca ani vtipne reagovať na to, že by so mnou chcel stráviť víkend a tak mi zadáva úlohu prísť a pokiaľ budem ,,zlobivá“ užijem si trest. Tresty od neho boli fajn, užila som si ich, viac ma potom srali tie modriny na prsiach od rúk a zmodralé zápästia a krk. Chvíľka paniky, hľadanie zaručených receptov na nete a heparoid s vymyslenou story počas cestovania domov to nakoniec zvládli so mnou ututlať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár