Jazyky

túžil som po stanovaní na snehu.... túžil som po 7mich kožuchoch s telami prispôsobenými k prežitiu. K behaniu a zabíjaniu, v leže aj v behu z absolútneho pokoja za sekundu v strehu. sedem jazykov budiacich ma zo spánku do ďalšej skúšky v ktorej neobstojím len aby malo zmysel pokračovať ... a dni ubiehajú len preto že chcem sa dožiť tohoto dňa, chcem nabrať obrátky a zobudiť sa v bielom pekle len aby som sa naučil opäť odpúšťať.

Ani neviem kedy som na to prvý krát pomyslel, nenávidím sa. Bez povšimnutia, točiac sa v kresle, točím sa v kolese deštrukcie a všetko okolo mňa pomaly zomiera. Nie že by som s tým mal naozaj niečo spoločné. No ja si tu sedím. Ponorený čisto čiste do seba a svojho skoro reálneho života. Civiac do sviečky, ktorú som práve rozdupal po izbe pod nátlakom vnímania sveta okolo seba. Vypínam aby som mohol fungovať. Fungujem aby som dokázal nahradiť živú bytosť ktorá sa pohybovala na týchto súradniciach aby zvyšok systému pokiaľ možno nepostrehol ďalšiu zmenu. Nedostáva sa mi istoty cítenia, zato istoty žitia mám až priveľa. Po nociach sa zobúdzam lebo už len sám pred sebou som schopný pustiť slzy napásť sa existencie, nadýchať sa reality.

Nedostáva sa mi úprimnosti. Od seba. Nedostáva sa mi nočná hladina jazera ktorá by ma vyliečila za všetky slová ktoré som si nedokázal vypočuť. Za všetky slová ktoré mi nebolo umožnené zachytiť a spracovať. Za všetky slová ktoré som prehltol v záujme všeobecného bezpečia.

Zo zakrvavenej plachty sme vyprali spomienky no nakoniec sme ju aj tak vyhodili.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu