"Všetci" sa naraz postavili(ako jeden muž!!), a kričia: !Bravoo!. A ja si šomrem svoje: pardon, pardon prosím vystupujem, ako sa predieram z autobusu do práce. Bravó, zakričí vietor a naženie mi prach do tváre a oslepí ma tak pri prechádzaní cez koľaje. Bez zmeny tempa pokračujem a čakám na slzy ktoré sú už na ceste aby mi vyčistili môj priezor do tohoto sveta.
Ani som si nehľadal zámienku na plač a tam som išiel a slzil a ani som si neuvedomil čo by som za tie slzy dal v noci aby som aspoň nejaký ten kortizol zo seba vyplavil. No moje vysušené dorezané oči mi nie a nie uľaviť.
Nieje to ako na obrázku z reklamy, ale na to sme už všetci zvyknutí. No neviem. Klamal by som keby som povedal že niesom sklamaný. Dávam si na záchode prestávku od všetkých tých kravát, podvedome sa hrám s chrastou, vždy sa s niečim hrám, som hravý tvor, vo všetkých oblastiach môjho života. Oddychujem si na záchode a hrám sa s chrastou na lakti a premýšľam o tréningových programoch. Z ničoho nič sa naštvem, odtrhnem chrastu a hodím ju do hajzlu. S prekvapením sledujem kvapku krvi a netuším z čoho som viac zdesený. Či z toho že si zakrvácam košeľu alebo z toho že mám dôkaz že ešte stále žijem.
Teraz to všetko nechávam odznieť, no môj vnútorný hlas sa nedá ani len na chvíľu umlčať len občas prehlušiť. Spamätám sa a uvedomím si že už neviem koľko ležím po tme na koberci na zemi.
Čaká ma žehlenie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
inversi
21. 2.febuára 2015 13:35
moc
Napíš svoj komentár