Dvere clnu sa s kovovym cvakanim zamkov zatvorili. V transportnom clne bola tma a jedine svetlo k nam prenikalo cez malicke kruhove okienka medzi nasimi hlavami. Bublave zvuky prichadzali z kovoveho stropu, ako plazma vtekala do motoru. Sledoval som ten zvuk a otrasy co sposoboval.
Uvedomil som si, ze mi spod helmy steka po tvari pot. Po zapnuti hlavneho motoru sa teplota v clne zvysila aspon o patnast stupnov celzia. Myklo s nami a ja som necitil pevnu zem pod nohami. Zaludok mi tancoval odzemok a to sme este len startovali.
V transportnom kontajneri v ktorom sme sedeli, sa rozsvietilo cervene svetlo. Instinktivne som napol cele moje telo a chytil som sa pasov co sa mi krizovali na hrudi, s celym clnom este raz myklo a zrazu z okien uz neziarilo elektricke osvetlenie hangaru, ale bolo cez ne vidiet obrovske rozmery krizniku so striebristym napisom: Imperatorova hrdost.
Desiatky obrovskych kanonov v kazdom z goticku katedralu pripominajucich zahybov sa jezili, pripravene na povel rozstrielat vsetko co sa priblizi na dostrel. Imperatorova hrdost mala aspon dobrych tridsat pat kilometrov. Posadka sa citala v milionoch. Z pocetnych hangarov sa zatvaral iba jediny, od ktoreho sa tiahli namodrale jazyky plamenov z trysiek plazmovych motorov. Motory krizniku som nevidel, boli totiz za mojim chrbtom.
Oproti mne sedel Britva. Cely sa potil a tvaril sa dost kyslo. Ocividne mu lietanie nerobilo dobre. Jeho hnede oci vsak boli cele modre. Ked som sa lepsie prizrel, uvedomil som si, ze sa pozera na motory kriznika. Museli byt obrovske...
V tom sa otvorili dvere z pilotnej kabiny a dnu vstupil jeden z pilotov. Mal na sebe vybavenie pre pilota, hrubu kombinezu z dakej umeliny. Miestami spevnenu hrubymi vrstvami koze z ktorej mu vychadzali droty s konektormi do pristrojov clnu. V rukach drzal voxator, ale bol znacne upraveny. Miesto zvycajnej krabice s antenami, bol tento model masivny, plne kovovy, so zaoblenymi okrajmi a sluchadlo malo omnoho pevnejsi kabel. Pristroj nebol natrety ziadnou farbou, ale bol riadne osuchany.
Pilot otocil svojou hlavou v helme a prezrel si nas. "Kto z vas vie narabat s podobnou vecickou?" Prihlasil sa Davis: "Doma na Valhalle som pred zverbovanim pracoval ako pomocnik v prenosovej stanici..." "Vyborne to bude stacit.", povedal pilot, cely cas mal maximalne neutralny vyraz v tvari. Hodil pristroj Davisovi a ten si ho zlozil na kolena. Prezrel zopar kontroliek a kyvol pilotovi, ze je v poriadku. Pilot odisiel spat do kabiny a Davis sa dal do ladenia frekvencie velenia.
O chvilu sa mi do zorneho pola dostala omnoho mensia lod. Narozdiel od sedo-modreho kriznika bola tato fregata cela zelena s bielo-zlatymi ozdobami a prednym stitom. Motory lodi viac blikali v nepravidelnych zaslahoch plazmy. V reproduktore nad dverami do kabiny zapraskalo a ozval sa z neho kovovy hlas: "Hangarove dvere su otvorene, takze sa nalodime, spustime vam dvere, vy zaistite hangar a az potom, ked budete mat zaistenu unikovu cestu sa pustite do vasej misie."
Cln sa stocil a ja som stratil fregatu z vyzoru. O chvilu sa dnu zas vlialo elektricke osvetlenie hangaru. Cervene svetlo zhaslo a pasy same povolili. Naslepo sme odistovali zbrane. Po chvili cvakania automatickych pusiek sa objavili aj dva plamienky trysiek plamenometov. Bez varovania, sa tesne pred tvrdym dosadnutim na podlahu hangaru zacali otvarat dvere von. So sycanim, ktore v hangari vytvorilo dymovu clonu sa spustali. Zacali sme vybiehat uz ked boli vo vodorovnej polohe. V dyme sme sa rozbehli k dakym krabiciam s vybavenim, za ktorymi sme nasli ukryt pred pripadnou palbou.
Pusku som si oprel o plece a prechadzal som pohladom po otvorenom priestranstve hangara. Pohlad mi ustal na zvlastnej lodi aku som este nikdy nevidel. Jej tvary boli oble a tie boli jedine hyzdene obcasnymi ryhami. Pripominala tvarom hadam jedine ryby ake nosili rybari z rovnikovych casti Valhally, potom co vyhlbili niekolko metrov hlboke diery. Nikomu nic nehrozilo tak som sa postavil a pomalym pohybom ruky som ukazal na zvlastnu lod.
Pomaly sme sa k nej priblizovali a snazili sa kryt si chrbat. Od druheho vysadkoveho clnu sa rovnakym sposobom priblizovali veterani. Dvere pre vojakov boli spustene, tak sme sa skryli za hranate postranne motory. Ako teraz? Premyslal som najrychlejsie ako som vedel. Ukazal som na plamenometcikov a poslal som ich, nech idu dnu ako prvy. Zdvihol som ruku, nech vsetci pockaju na moj povel, z hlboka som sa nadychol a povedal: "Vpred!"
Skoro naraz s nami sa pohli aj veterani. Zbrane sme namierili do clnu, ale v tomto priestore nik nebol. Velitel veteranov na mna kyvol. "Ano?" "Posli vojakov zaistit hangar, my dvaja sa pozrieme kto, alebo skor co to pilotuje." Pozrel som na bezovy nater zvlastneho clnu a prikyvol som.
Obaja sme vytiahli automaticke pistole a opatrne sme sa vkradali dnu. Po stenach clnu sa tiahla modra ciara ktora vsetko osvetlovala. Pod nou sa nachadzal retazec insygnii, ktore pripominali obdlzniky s roznymi znackami vo vnutri. Vsimol si ich aj druhy velitel. "To to nestavali ludia...", zachrcal potichu.
Priblizovali sme sa k dveram kabiny pre pilota. Tiez bol na nich kratky napis v xenoskom jazyku. Kyvol mi hlavou, ze mam ist otvorit. Dvere vsak podobne ako tie v nasom clne nemali klucku a ani ziadne tlacidlo na otvaranie. Zrezignovane som spustil hlaven aj s ramenami dolu. Nieco mi ale napadlo. Stlacil som spust a puska mi nervozne skakala v rukach, pricom z jej hlavne slahali plamene a smrtiace projektily, ktore robili diery do tenkych dveri pred mnou.
Zrazu som uz iba cvakol na prazdno. Uvolnil som teda stisk a z pusky mi vypadol na zem prazdny zasobnik. "Co tak do nich kopnut?", ozval sa mi za chrbtom ironicky hlas. Mal som na tie dvere nervy. Zahucal som ako sialeny a kopol som do dveri. Tenky plech z ktoreho boli sa vsak iba preliacil. "Nema to cenu." povedal som a zasadil do zbrane dalsi zasobnik. "Ustup.", kapitan vytiahol z brasne ktora bola ako som uz pochopil standardnou vybavou Valhallanskych bojovych sil malu rozbusku. Pripevnil ju na dvere a ustupil.
Ozvalo sa hlasne prasknutie, ako ked zlomite cloveku ruku a miesto dveri sa na nas usmievala krasna diera. Nazrel som dnu a objavil som pozostatky pilotov. Boli to daky odporny mimozemstania. Ich mrtvoly vsak boli uz stare. Pricom ich cln vyzeral ako iba vcera privezeny. "Co su zac?" "Videl som ich iba raz, ked sme leteli a snazili si zachranit nase zadky pred utociacimi hordami orkov. Vtedy sa ta planeta volala Angelis, teraz je to Gorkamorka. Tieto ich rybacie kxichty sa nam objavili na vsetkych obrazovkach ked sme vyleteli z warpu v jednej warpovej burke co sa dostala aj do nasho sveta. Nieco chvilu hovorili, ale jak sme nakopli warpovy pohon uz sme o nich viac nepoculi. Jedine co si z toho pamatam, je ten modri kxicht a Tau-va, to stale opakoval."
Este raz sme prezreli kabinu a uistili sa ci je naozaj prazdna. V tom dnu vbehol jeden z veteranov a s rozsirenymi ocami nam povedal: "Pane, nasli sme nieco co by ste mali vidiet."
Bezali sme za nim a prisli sme k skupinke postavajucich vojakov. Stali pred starou a znicenou Cisarskou dvojhlavou orlicou zo zlata co visela na stene. "Co sa tu stalo?" spytal som sa skupinky. Britva sa mi pozrel do oci a perami ktore mal este stale zelene od letu mi povedal: "Eldari...", pri com ukazoval na hromadu mrtvol nahadzanu pod orlicou. Eldari vzdy znamenaju problemy, ale mrtvi eldari co nezomreli vasou rukou znamenaju velke problemy.
Potom som si vsimol napis pod orlicou. Z nazvu Cisarova pomsta bolo Cisarova strhnute a nechane lezat spolu s eldarmi. Ich tenke plastikove brnenia vsak vyzerali ako papierove lodicky po burke a ich krv uz bola davno zaschnuta. V tom Davis zlozil sluchadlo voxatoru od ucha a povedal: "Podobnu hromadu nasli aj v druhom hangari. Vraj pokym su uz mrtvi tak je dobre a mame pokracovat s nasou misiou."
Dvere hangaru sa zacali pomaly a s vrzganim zatvarat. Znelo to akoby drali niekoho z koze. Mraz mi behal po chrbte a citil som sa ako v pasci. Kapitan veteranov ma potlapkal po pleci a ukazal na dvere veduce do strojovne.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár