Britva liezol na stenu ako prvy a za mnou boli vsetci ostatny. Uz ako polozil prvu nohu na plosinu, zacul som sycanie typicke pre plazmovu palbu. Pobehol a skryl sa za jeden z vyklenkov strelnii. Nasledoval som jeho prikladu a sprazil som nepriatela mojim laserom. Ako posledny sa k nam pridal Barkus. "Palte, az pokym nebudu vase hlavne svietit ako slnko nad samotnou Terrou!"
Adrenalin mi v krvi stupal a bolo mi teplo, aj ked vonku bolo asi desat pod nulou. Palil som laserom ako sialeny a tak som sa pridaval do symfonie vojny. Rachot bolterov a diel sa miesil s praskanim laserov a sycanim plaziem a melt. Do toho vsetkeho sa ako velky bubon pridavali explozie granatov a delostreleckych projektilov. Do tejto melodie smrti sa pridali tie tri valkyre co nas vtedy zachranili, pred smrtou. Jedna bola znacne poskodena a letela dajak na krivo. Ich vreskot pretal nase usne bubienky ako rana bicom a chvilu som na hlucho mohol pozorovat skazu co sa hmirila pred mojimi ocami.
Tela, ich casti a hlavy explodovali v ohnivych a krvavych kvetoch, dopadali odrezane, alebo spalene na zem. Aj cez masku som citil vsetku tu krv a hnis, co sa vo vzduchu miesila s ozonom co unikal z nasich zbranii.
Akesi prerastene a zmutovane drednoughty spustili na nas palbu z ich kanonov co mali v hrudiach a rozmetali stenu za ktorou sa kryli nasi vojaci, ani som nevedel ktori to boli. V tom chaose som bol shopny rozoznat len Britvu podla plazmy ktoru prave nabijal a Barkusa podla jeho cierneho kabatu, na ktory sa chytala namraza a jeho cervenej komisarskej capice.
"Ustup, ustup, prva brana padla!", stekali na nas rozkazy komisari a vyssi dostojnici. Bral som stupienky na rebriku po dvoch. Britva bezal za mnou k linni, ktoru tvorili tanky triedy Lemman Russ, pomenovane po jednom z primarchov minulosti, ktory ten tank vymyslel.
Pocul som ako Britva z tazka dycha a kasle pod maskou. Dobehol som za Barkusom, ktory stal za jednou z odmontovanych radlic, co nam mali sluzit ako kryt. Britva doskocil za mnou a strhol si masku z tvare: "Kch, kch... blba omietka sa mi dostala do filtru... Kch!"
Obzrel som sa po mojom druzstve a zistil som, ze v prvej brane zomreli David, Jakub a Vlado. Nabil som a pripravil sa, zvysky prvej brany este drzali nepriatela mimo zorneho pola, ale to nebranilo nasim delostrelcom aby ich bez prestavky bombardovali.
Ked sme videli, ze sa Britva a ani nikto iny co si strhol koli prachu vo filtri masku nedusi v krcoch, zlozili sme si masky aj my ostatny.
Pozostatky steny sa otriasali pod neutichajucou palbou, ktora z nicoho nic prestala. Ja a aj iny vojaci sa nervozne obzerali, ze co to ma znamenat. Tazko sa mi dychalo, tak som sa snazil fuknutim si precistit dutiny. Z nosa sa mi pustila krv. Rychlo som ju otrel rukavom a mieril pred seba. Pred ocami sa mi zacali premietat spomienky na Ladu... Co to ma znamenat?
Brana sa zrazu rozrazila ako ked by ste vykopli tenke hlinikove dvere. "Hihihi...", ten smiech patril Lade... Stala tam, skrcena a navlecena, skor obrastena dacim co mohli byt niekedy davno tvare. S vreskom sa po nas rozbehla. Ako omraceny som pozeral ako sa uhyba laserom a gulkam. Uprela na mna pohlad, nepozerala na mna, ale az do mojej duse, a skocila. Letela rovno na mna a ja som tam len tupo stal. Pocul som ako niekto nieco hovori, ale nerozumel som ani slovo. Zrazu ma niekto schmatol a skocil aj so mnou k zemi. "Preber sa! Preber sa! Kurnik, pocujes? Preber sa! Dokelu..." Bol to tusim Britva, ale kludne to mohol byt aj niekto iny. Ale usudil som, ze to bol on, podla belasych zableskov co potom vypustil po Lade a v zapati aj na druhu stranu. Nesustredil som sa co robil dalej, sledoval som ake pekne farby a odlesky hadze palba z tazkeho bolteru na tanku za nim.
Zrazu ma z bluznenia prebral kopanec obijanou cizmou do boku. "Vstan Gareskin, lebo ti odstrelim palicu." Bol to Barkus, ani som nevedel preco, ale mal v hlase autoritativnost, ktora ma prinutila postavit sa. "K zemi!", na rozkaz som reagoval okamzite a nadomnou preletela raketa. "Vnimas?" "Ano pane!" "Tak zober ludi kolko mozes a ideme do bunkrov, tam by sme mali mat sancu. Vonku zostanu uz len tanky." "Ano pane!", prekrikovali sme nepriatelsku palbu a rachot tankov medzi ktorymi sme sa krcili.
Ohliadol som sa po niekom, kto by mohol byt nazive a videl som Roba ako sa s nasadenym bajonetom ruti z krytu na Ladu. Ladu, ktora olizovala krv z mrtvoly nejakeho imperialneho vojaka. Zabodol jej bajonet rovno do srdca. Ona akoby sa nechumelilo otocila na neho hlavu, s vlasmi zlepenymi krvou a na tvari vyraz: "no co je ty moj malicky?", mu jedinym pohybom ruky odtala hlavu. Ako som to videl, mi skoro vypadla zbran z ruky. Oci som mal vytrestene strachom a mieril som na nu. Rozbehol som sa za Barkusom ktory nevahal a nechcel radsej vidiet to co som prave videl ja. "Ustup! Ustup! Vsetci co su nazive za mnou!", vykrikoval som a v behu som strielal po Lade. Treti z mojich vystrelov co ju trafil do tvare, ju konecne zlozil. Prve dva co sa jej zaryli do ramena a do pasu, s nou vsak ani nehli. Na zemi sa este trasla a zmietala, ale nemal som zrovna chut skumat co sa deje.
Len som bezal a opakoval: "Ustup, ustup, za mnou!"
Vbehol som za Barkusom do dveri v snehu, pred druhou branou. Bola to obrovska hala dlha asi kilometer, cela temna a iba na jej konci ziarili dve cervene oci v ocnych dolkoch kovovej lebky. Miestnost bola nizsie ako som cakal a kedze bola cela v tme padol som na tych piatich schodoch co tam boli.
Pristal som v niecom mokrom a lepkavom. Podla chute to bola krv. Niecie ruku ma zdvihli a posadili na drevennu lavicu v chimere. Uderil som si hlavu o zeleznu stenu a krv som neprestaval citit ani po tom co nas v chimere zavreli a dali sme sa do pohybu. "Zabilo by ich keby nam sem daju jedno svetlo?", ozval sa hlas v tme, ale nevedel som komu patri a bolo mi to jedno. Zavrel som oci a omdlel som.
Zobudil som sa na zapach dezinfekcie a bodave svetlo co mi svietilo do oci. Hlavu som mal ofacovanu. Ked si spomeniem ako som Lade sluboval vernost a vsetko... Jak som jej dal ten privesok na pamiatku... ale to bola minulost. Ona bola zradcovska mrcha a ja som ju zabil. Pri tej myslienke mi prislo spatne a pozvracal som sa. Otrel som si usta rukavom na ktorom bola este moja krv z nosa.
Zo zavesov predomnou vysla daka prislusnicka radu Milosrdnych sestier. Pravdepodobne hlavna sestra. Vrchna sestra mala na sebe bielu zasteru, zastriekanu od krvi a osuchany plast, radu milosrdnych sestier, ktore plnili funciu prvej pomoci pri bojovych akciach. Tento plast jej tesne obopinal jej mlade telo. Na nose okuliare a na tvari mala zavesene rusko a bledo hnede vlasy mala zopnute do rozstapateneho drdola. Na lytku sa jej leskla brokovnica.
Pristupila ku mne. "Si bojaschopny?" "No, hej. Som.", odpovedal som neisto. "Tak ber zbran a priprav sa. Vraj daky prerazili. Caka nas fest tazky boj." Pozrela mi do oci a odistila brokovnicu. Moj laser mi visel nad hlavou. Chopil som sa ho a siel za nou.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár