Petra som hladal vsade. Na osetrovni, v sprchach... Pital som sa vojakov, sestier a aj civilov, ci uz zranenych, alebo bojaschopnych. Znovu som prechadzal cez osetrovnu a zrazu mi niekto presiel za chrbtom. Obzrel som sa, ale nikoho som nevidel. Jeden z pacientov zdvihol roztrasenu ruku a ukazal do tmavej bocnej chodby. Kyvnutim hlavy som mu podakoval a vyrazil som vpred.
Ocami som prechadzal po otvore a hladal som v tme nieco co by ma naviedlo kam mohol ten clovek zmiznut. Zrazu sa v tme objavila silueta. Bola to muzska silueta. Zhrbena, akoby v hrudi zlomena dlhy kabat a ruky vo vackoch. V tme som pocul kvapnutie a jeho tazke preryvane dychanie. Pozeral do zeme. Na chvilu zdvihol zrak. Jeho oci sa leskli, viac ako by sa oci mali lesknut.
"Peter?", spytal som sa opatrne. "Kto, kto ti povedal?" "Pocul som ako si to hovoril tomu dievcatu bez oci.", jak som to povedal akoby sa v nom nieco zlomilo este viac. Pripadalo mi to tak akoby ho neviditelna noha kopla do rozkroku. "Ak si prisiel koli tomu, tak to uz viem..." "Co?", spytal som sa, lebo som nevedel o com hovori. "Ona...", povedal to tichym hlasom a pozrel pri tom do neba akoby hovoril o samotnej bohyni, akoby sa ku nej modlil. V jeho ociach sa v slabom svetle leskly slzy. "Cim pre teba bola?", spytal som sa ako najivka, nebolo sa co ine spytat a on to musel zo seba dostat. Ako som vcera stupal po rebricku velenia, ani by ma nenapadlo, ze budem mojim muzom robit aj psychiatra.
"Ona bola pre mna zaklad, dovod, zaciatok a koniec, to koli nej som si chcel odsluzit svojich desat rokov a vratit sa sem.", hovoril to viac do vetra ako mne. "Vies, ja som tiez stratil lasku,", ako som to vyslovil pozrel uz konecne aj na mna: " tam vonku co po nas skocila, to bola ona. Ja som ju musel aj zastrelit." "Este zije.", povedal to hlasom vzdialenym, akoby hovoril z transu. "Co? Kto?", vyhrklo zo mna.
"Ty si ju tam hore nezabil. Len si jej nove vnutro vypustil. To jej nove vnutro vezni jej dusu. Musis zabit demona. Pre nu!", otrel si tvar svojou rukou a pokracoval: "Teraz neni cas na truchlenie. Ty mas povinnost co musis vykonat. Neboj Ivan, ja budem pri tebe stat." Pozrel mi do oci a zamracil sa. Idem sa pripravit, to som pochopil z jeho pohladu a ustupil som mu z cesty. Britva si cestou natahoval svaly az zmizol v tme tunela do spalne.
Myslel som na Ladu. Ten chap moze byt blazon, ale vie prehovorit do duse. To to nebola len bitka o Valhallu, ale aj o Ladinu dusu. Popravil som si ciapku a pomaly, zahlbeny v tych najtemnejsich myslienkach, som presiel k voxatorovej stanici pri zaloznom zdroji.
Sadol som si na jednu zo stoliciek a na druhu som si vylozil nohy. Ciapku som si zlozil na stolik na ktorom bolo aj velke bakelitove sluchadlo. Obratil som ho a pod nim som nasiel zvazok cigar. Zapol som sluchadlo a za znejucich bojovych litanii, smrtelnych vykrikov a kodovanych rozkazov som si zacal cigary prezerat.
Bolo ich tam presne dvadsat pat. Zviazane bielou stuhou. Nedovolil som si ich rozbalit. Vonali po zivici. Museli to byt lekorove cigary. Obracal som si ich v rukach a zrazu mi do oka padol papierik zasunuty medzi cigarami. Vytiahol som ho a zacal citat.
-Tieto cigary rozdajte muzom pred tym ako vyrazite na akciu na ktoru vas poslem po tom, co si to precitate. Na voxatore naladte frekvenciu c.: 1191991
Pisane to bolo uhladnym pismom, plnym uhladnych hacikov a sluciek. Bolo ich dvadsatpat, aj ja som mal na povel dvatsatpat muzov.
Pohlad mi sklzol na velke koliesko na pristroji pri stoliku. Palicka ukazovala dakam dodola a na displeji svietilo: 1225461
Pomaly a s ocakavanim som zacal kolieckom otacat doprava. Zastal som na: 1191991. V sluchadle nastalo hrobove ticho.
"Vyborne pan Gareskin.", z bakelitoveho sluchadla vysiel ten monotonny hlas. Roztrasenou rukou som chytil sluchadlo a prilozil som si ho k uchu. "Ano?", spytal som sa neisto. "Najskor najdete vrchnu sestru Pandoru a poviete jej, ze vas posiela velenie, nech vam ukaze smer do katedraly." "Ano." pritakaval som. "A nech posle aj vsetkych bojaschonych. Chysta sa protiutok.", v sluchadle znova zavladlo ticho.
Polozil som sluchadlo na miesto. Cigary som si nechal v ruke a zamieril som do spalne.
Napínavý príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
kemuro
4. 6.júna 2008 14:35
som zvedavý,čo sa bude diať tam a či pritom bude aj Pandora
3
juj ja robim tebe psychiatra
ale aj mne by sa zisiel...
nadej umiera..
ale aj mne by sa zisiel...
nadej umiera..
Napíš svoj komentár